Sme majstri sveta!

Sme majstri sveta! Fantasticky to znie, fantasticky sa to hovorí,” tak tieto vety si pamätá z roku 2002 vari každý vekuprimeraný. Bol to okamih, kedy veľa z nás hrdo mávalo vlajkou, búchalo sa do pŕs a vyhlasovalo, že napriek veľkosti našej krajiny a počtu obyvateľov sme prví a najlepší na svete. Boli sme šťastní, boli sme majstri.

Podobný pocit so mnou lomcoval aj koncom novembra 2015. Ešte predtým sa ma pred mojim príspevkom počas otvorenia novej tabletovej učebne pani prodekanka na UMB v BB  opýtala na tituly, aby ma vedela predstaviť. Odvetil som po pravde ako je: “Viacnásobný majster okresu vo futbale a magister učiteľského štúdia.” Celoslovenské úspechy projektov so žiakmi som zo skromnosti zamlčal.

samsung_cenaOd decembra sa však moje predstavovanie mení. Môj kolega, kamarát a človek na správnom bol totižto za nás, celý tím EDULABu prevziať prvú cenu za mimoriadne úspešný projekt Škola na dotyk až tamto v ďalekej Južnej Kórei. Ako vôbec prvý mimoázijský projekt v celosvetovej súťaži v oblasti vzdelávania, ktorá je organizovaná spoločnosťou Samsung.

Som hrdý. Na seba, na náš tím, na učiteľov, ktorí si svoje odmakali, aj na slovenské zastúpenie spoločnosti. Nebolo to ľahké, ale keď sa chce. Nech vidia všade, že aj na malom Slovensku robíme skvelé veci.

A nezabudnite, odteraz budem hovoriť … ale to už máte v nadpise 🙂

 

 

Nebuďte smiešni alebo ako si vyriešiť “nepeknú” e-mailovú adresu.

postacucoriedka13, mojaadresa, odvaznaslecna … toto je len malá ukážka toho, z akých emailových adries občas príde pošta.

Nie, nemýľte si prosím to, že som ako učiteľ komunikoval s deťmi, toto sú skutočné adresy reálnych ľudí. Čo vedie “dospelákov” mať takúto smiešnu emailovú adresu?

V prvom rade to môže byť pozostatok radosti z mladosti. V druhom rade nedôvera: “Prečo by som mal dávať na internet svoje údaje, meno a ešte aj priezvisko?” A v neposlednom rade nevedomosť. Nevedomosť, že s týmto mailom budem v budúcnosti pracovať, nevedomosť, že aj na toto si niekto dáva pozor ako na sebaprezentáciu pisateľa emailu, nevedomosť, že v dnešnej “online” dobe je mať solídny email slušnosť.

Poďme sa spolu pozrieť, ako vyriešiť túto zapeklitú situáciu. V podstate máme na výber viacero možností.

Možnosť 1: Vytvoriť si tzv. alias, to znamená iný názov toho istého mailu (ak to pôvodná služba umožňuje). Je to niečo podobné, ako keď vám pošta chodí do vašej schránky, len si na tú schránku prilepíte ešte jedno meno. Pošta určená pre vás príde na pôvodnú “smiešnu” adresu, ale postupne sa pri odpovedaní ľudia dozvedia aj o tej “serióznej”. A pošta bude prichádzať bez ohľadu na to, či ľudia majú nový alebo starý email na vás.

Možnosť 2: Založiť si úplne nový email. Nie, nebude potrebné mať a kontrolovať dve emailové schránky. Na vašom starom konte bude dozaista možnosť nechať si preposielať poštu na inú, novú adresu. Rovnako ako v predchádzajúcej možnosti, postupne rozšírite svoju serióznu adresu a nikdy sa nestane, že o poštu zo starej schránky prídete.

Zamyslite sa nad tým, či tieto relatívne ľahké úkony, ktorých postup, ak nie vy, tak určite niekto vo vašom okolí zvládne (alebo ich nájdete na internete), nepomôžu vášmu serióznejšiemu “zovňajšku”. Pravdepodobne budete pôsobiť solídnejšie, ak posielate email kvôli práci svojich snov z adresy napr.: priezvisko@gmail.com namiesto smiešnej: mamutebasancu@“tojejedno”.com

Miluj blížneho svojho

Jedna kvapka sa ponáhľa za druhou. Po krátkom čase zakryjú všetky suché miesta na mojej košeli a ja si pretieram tvár od pramienkov tečúceho dažďa.

Dnes som po dlhšej dobe nechal svoj bicykel oddychovať doma. Nie kvôli lenivosti, ani kvôli počasiu. Jednoducho som použil našu MHD. Pri návrate domov stojím premoknutý na zastávke a radostne nastupujem do zadnej časti svojho spoja. Na ďalšej zastávke pribehne mladý chlapík s kufrom v ruke a búcha z vonkajšej strany na zatvárajúce sa dvere autobusu. Ten sa pohýňa, čo zvýši intenzitu a silu búchania. Autobus zastane, otvorí dvere a chlapík nestihne ani nastúpiť a privrú sa späť. Hurónskou komunikáciou “obmäkčený” vodič nechá nastúpiť aj chlapíkovu partnerku s malou dcérkou.

Po chvíľke autobusu vypovie elektrika. Zastane, našťastie pre pasažierov, na zastávke a vypúšťa nás prednými dvermi. Cez zadné sklo vidím prichádzať spoj, ktorý ma odnesie domov. Ale…napriek dažďu, napriek množstvu ľudí, napriek ľudskosti za nami stojaci autobus vyhadzuje smerovku a bez sekundy omeškania s očami upretými na blížiacich sa ľudí z predného voza ukončuje našu nádej a nechá nás moknúť.

Skúsil som si vymodelovať úsmev na tvári pri spomienke na dnešný pekný deň, otočil som pohľad proti útočiacim kvapkám a radostne zhodnotil: “Zajtra ideme spolu. Nenechám ťa už samého doma, bicyklík môj milý!”

(Ospravedlňujem sa, ak v príbehu niečo nesedí…je to len a len môj subjektívny pohľad…nemá nič spoločné s fungovaním MHD a ani s migrantmi…len neviem, prečo sa sami k sebe takto správame?)

Ako som sa polepšil

SNDliveTentokrát vynechám „Kde bolo, tam bolo“. Dej sa začína mojím prvým postavením a postojom pred katedrou. Ako mladý frajer som si myslel, že vyštudovaním vysokej školy som sa stal učiteľom. Dlho (cháp mesiace) som bol o tom dokonca aj presvedčený. Až do momentu, kedy som sa začal nudiť. Nie v škole, ale v mojom profesionálnom živote. Uvedomil som si, že sa to začína opakovať. Cyklus, začiatok a koniec. Dookola. A ja som predsa prišiel do školstva pre to, aby som každý rok, mesiac, deň zažil niečo nové.

Našťastie ma zastihol obrovský „boom“ internetu a teda možnosť ľahkého a lacného prístupu k informáciám. Odrazu som mal pred sebou obrovské množstvo materiálov a začala sa moja kariéra samoštúdia. Vcelku výhodného a výnimočného. Ale to poznáme, človek je tvor lenivý, veľmi rád si nechá poradiť, sem tam niečo „ukradne“, použije, „zneužije“.

V momente, kedy som si povedal, že už by mi mohol aj niekto poradiť, som sa začal obzerať aj po školeniach. Na moju škodu väčšina absolvovaných štátnych školení bola skoro o tom istom. Spraviť si čiarku, zúčastniť sa, byť prítomný (stačí fyzicky), podpísať sa. Je jedno, čo dokážem, čo ukážem. Keď som už obetoval čas, zaslúžim si kredity.

Tak som chodil, skúšal, zbieral „kredity“, no našiel som len málo schodíkov na to, aby som videl a spoznal niečo tam vyššie. Až do momentu, kedy som obetoval nielen svoj čas ale i peniaze a vrútil sa do skupín nadšencov a platených inštitúcií. Tí mi nevedeli zabezpečiť kredity, ani tých pár eur k dobru. Na oplátku som však skoro vždy odchádzal s pocitom víťazstva. S niečím, čo využijem. S tým, že sa zo mňa stáva lepší učiteľ i človek. Pod nohami som začal cítiť istotu, istotu rastu, rozvoja, pokroku. Nie na papieri. V sebe. Pred žiakmi, pred kolegami a postupne aj pred skupinkami poslucháčov, konkurentov a fanatikov z pedagogického prostredia.

Trafil som do čierneho. Vasco da Gama by mi závidel. Objavil som cestu. A sám. Na moje potešenie je tá cesta už čiastočne vychodená, aj keď málo viditeľná.

My učitelia deťom často vravíme: “No ja ti to do hlavy naliať neviem. Musíš sa aj ty snažiť”. Ale priznajme si to, to isté platí aj pre nás, pedagógov.

 

Ako nám bolo dobre

stara_skola_1Nostalgia je silná vec. A pekná. V komunite učiteľov zohráva pevnú úlohu, hlavne pri porovnávaní súčasného stavu s akýmkoľvek minulým.

Nie po prvýkrát som v diskusiách vzhliadol obdiv pedagógov ku kriede, bridlicovým tabuľkám či dokonca k trstenici. Pri spomienkach je často vidieť argument typu: “Učiteľ bol vtedy autoritou.” Áno, bol. Určite to bolo krásne a dovolím si tvrdiť, že zaslúžené.

Ale doba sa mení. Nielen doba, i ľudia. Dokonca aj deti. Už netreba nosiť polienka, aby sa vyhnala zima z triedy. Nepotrebujeme si namáčať perá v kalamároch, ani celý deň počúvať toho istého kantora. Osobne som sa ako učiteľ veľmi tešil, že používaním obyčajnej interaktívnej tabule už nemusím dýchať prach z kriedy a pri odchode zo školy nie je potrebné sa celý oprášiť od bieleho prášku. Takisto som presvedčený o tom, že využívaním nových pomôcok viem deťom priblížiť deje, javy, aktivity rýchlejšie, kvalitnejšie, názornejšie.

Rozumiem, nie každý má vzťah ku skúšaniu nových vecí. Poznám desiatky učiteľov, ktorí aj bez moderných technológií učia zaujímavo a možno aj lepšie ako s nimi. Čomu nedokážem porozumieť je postoj ľudí, ktorí nechcú alebo nevedia využívať potenciál napr. tabletov v škole, a ešte sa snažia odradiť tých, ktorí to chcú aspoň skúsiť.

Nečudujme sa potom verejnosti, že nás vníma aj cez takýto spôsob komunikácie. Modernizácia pomôcok je síce len malý krôčik smerom k lepšiemu školstvu, ale ich odmietaním a neustálym ponosovaním sa situáciu nezlepšíme.

A ak dovolíte “kacírsku” myšlienku na záver: “Ak ja ako učiteľ nedokážem zaujať deti s dnešnými možnosťami, neverím, že by sa mi ich podarilo zaujať podmienkami a pomôckami z čias Márie Terézie (a to pri všetkej úcte k tomu, čo táto panovníčka pre vzdelávanie vykonala).”

Preto skúšajme, experimentujme, hrajme sa so všetkým, čo je k dispozícii. Deti to tak robia 😉

Vďaka všetkým…a za všetko

Včera, deň po “mojom dni”, kedy mi všetci pripomínajú moje časové vzďaľovanie sa od dátumu narodenia, som si našiel množstvo odkazov a blahoželaní. Keďže bolo nad moje sily (a lenivosť) na všetky odpísať, poprípade im dať LIKE, +PLUSKO, alebo iný znak súhlasu, namotivoval som sa spraviť tzv. mapu slov.

Ide o jednoduchú vec. Nahádžete text do políčka nejakej šikovnej aplikácie a čím viackrát sa slovo opakuje, tým je jeho veľkosť na mape väčšia. Verte mi, všetky sms, správy, odkazy, príspevky, maily a pod. som okopíroval a vložil do spomínaného políčka (kľudne si to môžete skontrolovať, medzi slovami je i Vaša veta).

A keďže je to vcelku efektné, viem si to predstaviť i ako aktivitu pre deti. Napríklad …(ok, mám narodky, treba aj oddychovať).

Zostáva mi povedať: ĎAKUJEM!

blhozelacka

Bum, tac tac BUM!

dievcaRáno vstúpim do príjemného prostredia autobusu a keďže je to začiatok  linky, na časť cesty si sadnem. Áno, musím priznať, že na svojom úseku za svojimi kolegami z domu cestujem v slušnom a pomerne novom dopravnom prostriedku.

Vedľa mňa si sadá mladá dievčina, vo veku, povedzme, šialeného obdobia zisťovania, čo dokáže moje ja. Nádherná puberta. Na ušných bubienkoch obrovský šum čohosi ako hudba prenikajúca nekvalitnými, slabo nasadenými slúchadlami. Rozoznávam napodobňovanie moderného štýlu, ktorý ja nemusím. Ale “mladí” (rozumej mladší odo mňa) na tom fičia, tak o niečom to asi bude. Rozmýšľam nad dostatočne politickou vetou, akou sa prihovorím. “Škoda toho úniku zvukov, potom si to človek nemôže tak užiť. Nejde o nás, čo si to musíme chtiac nechtiac vypočuť, ale o teba, že si to tak nevychutnáš, všetky impulzy a detaily skladieb,” počul som zo svojich pier. Ale len vo svojej hlave.

Pretože ma napadla zbabelá myšlienka. Nechám nastúpiť viac ľudí a budem nasávať, aké poučné upozornenia sú schopní vymyslieť.

Nič, počas celej cesty. NIKTO NIČ. Prichytil som sa s úsmevom nad svojou “capkovskou briadkou”, ako sa ľudia otáčali s pohoršením v očiach, hľadiac s horizontálnym kývaním hlavy na seba. Nič. Sklamane (i zo seba, lebo som bol slabý sa ozvať oneskorene) vystupujem a uznávam. My (Slováci?!?) len tíško trpíme, čakáme. Možno to niekto vyrieši, alebo…veď za chvíľu sa ma to aj tak netýka, tak na čo sa starať. Robiť si problémy. Hmmm