Toskánsko – deň prvý

Posledná batožina naložená, cieľ našej cesty – Toskánsko. Pred nami desať hodín cesty autom. Klíma zapnutá na minimum, za oknami sa hýbu vrcholky Álp a my si pospevujeme hity rokov šesťdesiatych.

Hodina za hodinou ubieha neúprosne pomaly a šialene rovnomerne. Štandard uzavretej kabíny auta meníme len z dôvodu dočerpania paliva. Diaľnice zakrývajú výhľad, preto využívame možnosť ísť rýchlo no nie zbesilo. Už nech sme tam.

Schádzame z nudných diaľnic a vydávame sa na kľukaté cestičky. Civilizáciu v podobe preplnených turistických centier a veľkých miest nechávame za sebou. Občas nám cestu skrížia divoké zvieratká. Súvislé dediny sa menia na osamote stojace domy a farmy. Povrch vozovky stráca svoju pevnú konzistenciu a serpentíny s nami rozohrali partiu o našu dobrú náladu. Vo vzduchu je už ale cítiť, že sme dorazili do oázy pokoja a samoty.

Bývalý kostol, kde budeme bývať prvé dni, sa s nami okamžite spriatelila. Domáci manželský pár nám odporúča večeru v miestnej reštaurácii, kde dnes výnimočne varí chlapík z „mesta“ svoje tajné špeciality. Nie, nie je to reštaurácia s nápisom „original italian restaurant“. Príbor, prestieranie, stoličky, obsluha – nič z toho sa tu nehrá na eleganciu, lesk ani vtieranie. Najdôležitejší je gastronomický zážitok. S angličtinou či nemčinou tu nevystačíme. Očný kontakt, gestá a úsmev však všetko vyrieši. Predjedlo v podobe bruschetty rôznych druhov vzhľadom na nami prekonanú cestu zmizlo z taniera okamžite. Druhý chod v podobe ochutnávky z miestnych šuniek a syrov prekonal všetky očakávania a naše chuťové bunky začali hlasito koncertovať. Cestoviny s hľúzovkou či špargľou elegantne uspokojili predstavu o nemäsitom jedle. Čo sme však podcenili, bol chod štvrtý. Králičie či teľacie mäsko servírované s upravenou zeleninkou nechalo kričať naše žalúdky o pomoc. Už naplnení rozličnými chuťami a vôňami však neodolávame ani tejto pochúťke. Pomaly sa nám míňa plná karafa vína. Koniec? Nie, na záver objavujeme čaro sladkých koláčov a prekvapujeme miestnych odmietnutím kávy o desiatej večer. Tak nám aspoň nosia nápoje alkoholického charakteru, vraj toto sme ešte nepili.

Mali pravdu. Celý dva a pol hodinový kolorit večere sme ešte nemali. Väčšina stolíkov sa smeje. „Itália“, to nie je len večera. To je posedenie si s priateľmi s občasným zobnutím si do ďalšieho chodu skvele pripravených jedál. Začiatok dovolenky ako má byť. Už len hodiť sa do postele a spustiť režim spánok. Od zajtra totižto začína ničnerobenie.

Reklamy

Tieto Vianoce boli super

old_traffordPoznáte to. Slušne najedený s primeranými očakávaniami si “pod stromčekom” rozbaľujem posledný darček. Obálka a v nej cesta na miesta, kam patrí časť môjho ja, ako sa spieva v tejto pesničke.

Vy viete, čo pre mňa znamená UNITED. A čo som pre UNITED ja :), hoci to nedokážem racionálne vysvetliť. Po viac ako 13 500 nociach som sa dočkal. Odteraz si už môžem povedať: „Bol som tam, v Divadle snov, na Old Trafford.“ Na mieste, kam sa upiera môj pohľad minimálne raz za dva týždne počas väčšiny roka.

Videli sme zápas, ktorý by nenadchol neutrálneho fanúšika. Ak však poznáte klub a jeho hráčov, cítite neuveriteľnú atmosféru a energiu, rozum ani emócie nedokážu rozpoznať, čo je objektívne.

Boli sme pri tom, ako miláčik domácich Anthony Martial vsietil 1 000 gól na “posvätnej” pôde v rámci Premierleague (druhý v poradí tejto štatistiky zatiaľ ku dňu 6.4.2016 len 916). Konečne sme si mohli zakričať GÓL!!! bez toho, aby sa niekto pozastavoval nad tým, že pri pozeraní TV niekto dokáže prísť o hlas.

Počuli sme dav 76 000 konzumentov tejto zábavy kričať na 22 spotených ľudí. Zažili sme choreografiu s vlajkami na tribúnach pri príležitosti premenovania Južnej tribúny na Sir Bobby Charlton stand.

Bolo toho viac. Chcel by som ale napísať ešte jednu dôležitú vec: „Ďakujem, LUCKA, aj za tento vianočný darček!

sir_bobby

Nádherné poďakovanie legende klubu, Sir Bobbymu Charltonovi.

 

Austerlitz 2015 (našťastie len rekonštrukcia)

napoleonRanná hmla, zima, tichý dupot desaťtisícov dobrovoľne či nanútene oblečených mužov a žien do uniforiem. Píše sa 2. december 1805, skoro ráno. Už o pár hodín na tomto poli bude bez pohnutia ležať každý desiaty zo zúčastnených 150 000 ľudí. Jatky.

O pár storočí sa o tejto udalosti budeme učiť ako o majstrovskom ťahu z taktického hľadiska, tzv. levom skoku, ktorý Napoleona tak preslávil v bitke pri Slavkove. Do úzadia sa dostanú útrapy, rany, výkriky, bezmocnosť, krv, odthnuté údy. Jednoducho osudy tých, ktorí si to “vypili”. Tých si pripomenie málokto.

Aj preto sme sa s kamarátom o 210 rokov neskôr vydali na rekonštrukciu tejto slávnej bitky nepoleónskej éry. Na poliach, kde sa pochovávalo po tisícoch, pochoduje 1 500 nadšencov v dobových uniformách. Ak si uvedomíme, že v sedemdesiatych rokoch túto akciu rozbiehalo 14 chalanov s mušketami, snímam pomyselný klobúk dole pred ich manažérskym kúskom.

Je zima. Napriek modernému spodnému prádlu a nepremokavej obuvi len pleštím oči, ako sa množstvo ľudí radí vedľa seba do šíkov, padá predstierajúc zranenie, uteká pred kopytami ťažkej jazdy a bezmocne sa prizerá hlučnej delostreleckej paľbe. Po pár hodinách na zime utekáme preč a nastupujeme do auta netrpezlivo očakávajúc teplo.

Obrázok hore hovorí o idiotoch, ktorí sa hrajú na vojakov a odľahčujú túto tému. Ja som za. Radšej sa budem hrať a predstierať, ako takéto hrôzy zažívať na vlastnej koži. Za to, že sa takéto veci dejú reálne na Zemi dennodenne, môžu ale tí skutoční idioti.

Nech sa páči, pre lepší zážitok (za fotky ďakujem kamarátovi Dušanovi):

 

Londýn – deň 7.

London - day 7_AutoCollage_13_ImagesPosledný deň v škole. Myslím, že za 4 predchádzajúce dni som spravil pár krokov. Aj jazykovo (neboj sa Lucka), ale hlavne som prekonal svoje hradby komunikačnej slobody. Spolužiaci v triede už vedia, čo môžu odo mňa očakávať a tak sa nesiem na vlne svojho vyjadrovania podobne ako u nás doma.

Dokonca som to dotiahol tak vysoko, že pri vysvetľovacej hre nových slov sa skupina, kam som patril aj ja, volala Miloš a team. Som na seba hrdý. Niektorí absolvovali akýsi pohovor s lektorom. Ja som sa snažil o rozlúčku spoločnou aktivitou (výlet a pod.), na čo mi prihrala škola, pretože je zvykom každý piatok ísť do „pubu“ rozlúčiť sa s tými, ktorí už viac neprídu. Dohodnuté. Pri dverách zatvárajúce moje pôsobenie na tejto škole ešte absolvujem zaujímavý rozhovor s Japonkou, začiatočníčkou. „You“, vraví ona. „Me…“, odpovedám ja. „You“, ona. „Me?“ ja. Tých zbytočných párkrát to tu už písať nebudem. Až potom som pochopil, že si ma predvoláva vrchnosť miestnej Wimbledon Language Academy, aby mi odovzdali certifikát o absolvovaní niečoho, z čoho by som na Slovensku mal pár nezmyslených kreditov. Papier v ruke poteší, ale hodnotnejšie sú vedomosti, skúsenosť, priateľstvá. To už je také klišé.

Vychádzam von a keďže Londýn mi nechcel zostať nič dlžný a leje tak, že som sa nestíhal uhýbať padajúcim bombám chladnej tekutiny zhora, idem domov. Tu si plánujem nasledujúce aktivity, predovšetkým Greenwich observatory, kam ma to ako geografa láka. Obávam sa však, že rozlúčka začínajúca o tretej vo Wimbledone mi zabráni v mojich úmysloch.

Zisťujem, že čiapka chrániaca moju holú (čerstvo ostrihanú) hlavu zostala v škole, kam už nepôjdem. Nie, mám ju rád, školu tiež. Náhodne sa zrážam s Natsumi (moja spolubývajúca z Japonska), ktorá má v ruke kufor s výškou nemenšou ako ona. Ako novodobý gentleman sa ponúknem s pomocou, keďže máme spoločnú cestu. Uffff. Japonky sú silné baby.

Lúčim sa so spolubývajúcou. Pokračujem do školy, kde beriem čiapku a pridávam sa ku skupinke „študákov“ tiahnúcich mojim smerom. Do reči sa dávam s obrovitánskym chlapíkom, ktorý má akcent ako ja. Milan zo Srbska. Preberáme jeho zložitú situáciu v minulosti, súčasnosti i budúcnosti. Je umelec a doma sa nevie uživiť. Z filmov sa naučil po anglicky a potrebuje papier, skúšku. Obdivujem jeho cieľavedomosť. Vysvetľujem mu, že u nás sa deti učia cudzie jazyky od malička. Uznanlivo trasie hlavou. Šťastie.

Vstupujeme do pubu. Doteraz mi prišli všetky tie miestne krčmy tak nejak chladne, ale keď sa zaplnia, ožívajú. Pestrosťou ľudí, jazykov, názorov. Za jedným stolom sedím so slobodne uvažujúcou (v každom smere) slečnou z Brazílie, so chalanmi z Kórejského polostrova, ktorí spomínajú svoju vojenskú službu vlasti, s Japoncom, ktorý má každého rodiča svojich rodičov z rôzneho štátu (myslím, že aj svetadielu). Rozprávam sa s našimi lektorkami, hodnotím ich prístup a ďakujem za to, čo som mohol zažiť na ich hodinách. Vznikajú prekvapivé fotografie a na moje počudovanie som pri zaujímavých a poučno-vzdelávacích rozhovoroch stratil šancu vidieť svetoznáme observatórium. Škoda, ale neľutujem.

Razím si cestu domov, kde si v podažďovej atmosfére predlžujem cestu cez miestny park a uličky chváliace sa svojim pokojom. Sadám za počítač, spisujem všetko prežité a triedim fotky. Stále si myslím, že mať cestovateľského ducha je výsada, ku ktorej každý z nás raz dospeje. Ja si namýšľam, že ma to baví. A v kútiku duše dúfam, že to, čo spisujem, zasiahne pár ľudí. A nielen v mojom okolí. Howk.

A tu je zopár fotografií 😉

Londýn – deň 6.

Holmes_27Konečne sa Londýn ukazuje. Zvuky spoza okna našepkávajú, že bude vlhkejšie ako doteraz. Jemný dáždik dláždi dlaždicami…jednoducho je mokro. Po ceste do školy spovedám  spolubývajúcu z jej výletu do Paríža. Vraj je krásny, ale drahý. Skoro ako všade.

V škole vyťahujem “foťák” a nútim mladých ľudí zvečniť ich nadšenie a emócie. Domáca úloha s jednou chybou. Dnes bodujem aj v súťaži. Buď bola ľahká, alebo rastiem, lebo súperov som mal statočných. Cez prestávku ktosi vojde a ponúka lístky na premierleague. Tottenham – Fulham, za 41 libier. Termín nesedí. To budem mimo Londýna. Smola. Keďže zajtra som posledný deň v škole, dohadujem “rozlúčku”. Sám som zvedavý.

Dnes rýchlym krokom vyrážam do mesta. Moja prvá zastávka je pompézna. British Museum. Už pri vchode ma musia drgnúť, trochu som zmrzol. Nie, zima nie je. Samotná budova je famózna. Vypínam osobnú navigáciu a nechám sa unášať storočiami. Vlastne tisícročiami. Na obranu nás malých v strede Európy. Briti potrebovali množstvo ľudí aj arzenálu, aby toľko pokladov pozvlákali z celého sveta. Impérium je cítiť. Pri tomto by zbledlo aj Prírodovedné múzeum vo Viedni, ktoré som doteraz považoval za top.

Etruskovia, Egyptská civilizácia, Rímska ríša až po výstavu hodín a anonymous. Oči tu nájdu nemožné. Kvitujem voľnosť pohybu, vždy sa objavím v inej epoche, na inom kontinente. Dvakrát mám o seba obavy, ale z časového hľadiska.

Moja profesionálna orientácia si všíma aj množstvo školských skupín,. Prekvapuje ma disciplinovanosť. Možno je to aj tým, že skupinky sú menšie a učitelia majú asistentov. Zapozerám sa na deti, ktoré o život trú svoje ceruzky o papier, aby prekreslili to či ono. Sledujem stredoškolákov, ako si do vopred pripravených textov plnia zistené odpovede. Ja chcem, aby moje deti mali aj takúto školu!

Vidím brnenie z krokodílej kože, múmiu vysušenú vekom, zbrane prérijných indiánov, sane Inuitov (slovo Eskymák má rasistický podtón, znamené “žrút mäsa”, Inuit naopak vyjadruje slovíčko ČLOVEK…viete napríklad, že Inuiti nepoznajú slovo vojna?…Miloš, toto nie je hodina, dosť..ok, ale chýba mi to). Nejaké tie obrázky som zhotovil, na ukážku sa  môžete navnadiť aj vy TU.

Stratený v čase sa sám vyhadzujem z múzea. Smer Bakon Street 221b. S Luckou sme tak trochu fanúšikovia príbehov Sherlocka Holmesa. Angličania túto literárnu mániu doviedli k dokonalosti. Obchod je len predzvesťou ďalšej príjemnej straty drahocenného času. Popri policajtovi z viktoriánskych čias vstupujem do notoricky známeho domu a vŕzgavo sa blížim k inventáru. Fajka, lupa, klubúk, zápisník, kreslo, striekačky, vystrieľané písmenká na stene. Už chápem davy jačiace na Justina Biebera. Chlpi si na rukách vraciam do ležiacej polohy, vyťahujem foťák a pripravujem pre vás túto galériu. Každý predmet tu má svoje miesto v niektorom z príbehov, každá figurína umocňuje pocit, že Holmes nie je len výplod fantázie.

Ešte jedna fotka pred vchodom a vstupujem do vedľajšieho obchodu. Beatlesmánia. Ak by ste čokoľvek chceli a má to obsahovať podobizeť štyroch Liverpoolčanov alebo slovo Beatles, ste tu správne. Pospomínam na svoje detské roky, keď si všetci chalani pripravovali na hudobnú referát o Tublatanke, Guns´n´roses, Depeche Mode a pod., len ja Beatles.

Nastupujem do metra a uvedomujem si, ako ma oklamali vlastné emócie. Neďalekú šou v podobe Madame Tussauds som nezvládol. Potešený z úspechov na Baker Street moja myseľ odignorovala tento cieľ. Nebudem sa vyhovárať, zabudol som. Nabudúce.

Vystupujem z podzemia a na miestnom trhu sa dávam do reči s predavačom v mojom veku. Ja zisťujem hranice jeho obchodníckeho ducha, on koľko mám peňazí. Dohoda je jasná. Tri za cenu dvoch. Banány už putujú do žalúdka. Posilňujem sa. Ide do tuhého. Už som spomínal, ako ma opantala história? Vyráža sa do pre mňa exemplárneho miesta. Temple church. Táto oblasť (dnes Temple) bola strediskom tajomného rádu templárov na Britských ostrovoch. Neviem ako to robili/robia, ale miesta, ktoré zasiahla ich tvorba a aktivita, majú pre mňa zvláštny pocit výnimočnosti. Neďaleko sú ešte badateľné hranice, pokiaľ v stredoveku siahal Londýn.

Dnes už viac neznesiem. Zdvíham pomyselnú kópiu s napichnutými zážitkami a trúbim na ústup. Úspešne sa vyhýbam rastúcim kvapkám dažďa. Dnes Londýnsku dopravu nepochválim. Stál som. A to hneď dvakrát. S našou petržalskou tlačenicou sa to ale porovnať nedá. Kultúra nepustí. Staršia pani, nad ktorou visí môj zrak, hrá na tablete RPG. Ide jej to. Iný kraj, iný mrav.

Domov prichádzam znetvorený, ale po vyhratej bitke. Už len sadnúť za počítač a spomínať. Dnes bude krásna noc. Pekné sny.

Londýn – deň 5.

London5_46Dnes ma prekvapivo zobúdza rozprávka. Anglická. Schádzam po schodoch a pred TV bedňou sleduje mihotajúce sa rozprávky mladší zo synov domácich. Vraj nevie spať, lebo dnes prezentuje v škole projekt a veľmi sa teší. Hmmm, divný to žiak.

Zohrievam sa rannou kávou, vo vlaku a metre si prechádzam vety z „domácej“. V škole som prvý a nemilosrdne rozpútavam rozhovor s každým, kto vstúpi. Nevie prečo, ale aj tu cítiť naťahovačky za včerajší výsledok.

Opakuje sa včerajšok. Gramatika je buď ľahká, alebo podľa tých vzorov moja hlava vie pracovať. V súťaži som svoj tím nepodržal. Mrzí ma to. Komunikácia, komunikácia, komunikácia. Ale keď ja mám problém kvetnato rozprávať ak po slovensky.

Cez prestávku objavujeme ping-pong. Medzinárodný turnaj za účasti Francúzska, Švajčiarska a Slovenska vyhrávam. Za knihami mi to však chalani oplácajú. Domov sa rozhodnem ísť s mladíkom z Lille. Sranda, ako sa snažia rozprávať „žabožrúti“ (dúfam, že ma nebonznete).

Naše cesty sa rozchádzajú. Na radu jedného z Londýnčanov (vďaka Peťo 😉 ) a pani redaktorky z Dobrej školy sa preženiem základným táborom, kde zrak zapichnem na stanici „coach-ov“. Áno, dobre si pamätáte. To sú tie diaľkové spoje. Cesta na Stansted ma výjde na polovicu. Keď sa vie ako, zrazu sa dá aj cestovať za normálne peniaze.

Konečne. Pre dnešok trhám okovy svojich povinností. Smer H M S Belfast. Pre upozornenie. Milujem svoju Lucku, zbožňujem Manchester United a veľmi rád cestujem do minulosti. Bohužiaľ, “na bráne” stojaceho mladého muža neukecám na moju ITIC kartu, tak platím plnú pálku.

Ku všetkému snáď len málo. Stáť vo vnútri delovej veže, kde na vás reve z reprákov kapitám a za vami obsluha diel, to stojí za to. No to pravé višňové prišlo pri výstreloch. Zatriasla sa celá veža. Tak takýto pocit mali chlapci počas bojovej akcie. Z diel syčí para a dym, atmosféra hustne. Je fajn žiť v mierových časoch (aspoň pre nás).

Krátku fotoreportáž z lode a niečo o nej som spracoval TU.

Moju pohladenú a uchlácholenú dušu uzemňuje hlad. Skúšam “ulicovú kultúru”, veď to tu jedia aj chlapi v oblekoch. Jedlo fajn. Problém nastane, ak mám kelímok s umelohmotným príborom vyhodiť. Nikde nevidím kôš. Poprosím slečnu s odpadkami, no odbije ma, že to sú smeti z hotela a nemože to k nim pridať. Vydám sa k rozkopanej jame, kde postáva robotník. Ani on mi nevie pomôcť, hoci pod nohami má dve vrecia stavebného odpadu. Nuž, iný kraj, drahšie smeti. Ešteže som stretol vysávača ulíc.

Dvaja muži z Pakistanu ma žiadajú, či by som im nestisol spúšť. Na foťáku. Takmer si líham, aby som zachytil ich predstavy a oni si to užívajú. “From this angle, and another one…”, oslovujú ma Mr.Photographer. Veselí to turisti.

Presúvam sa k ďalšej lahôdke môjho “military day”. Empire War Museum. Všimnem si, že v ceste mi stojí bratislavský zabíjač času. Obchodné centrum Elephant. Toto si nemôžem nechať ujsť. Ale ako rýchlo som vstúpil, tak rýchlo ma odtiaľ vypudilo. Kam sa hrabú na naše cesntrá. Alebo, vážne sme takí plytkí my?

Do metra musím výťahom. Vzorné čakanie na otvorenie dverí sa mení na komické dávanie si prednosti. Výťah sa naplnil, no zo zadu počuť dievčinu dožadujúcu sa nástupu. “There is no place, impossible!”, ryšavá pani odpovedá pohotovo. Nedá sa? Každý z nás by sa mohol oháňať rukami. Spravím väčší polkrok smerom k pánovi predomnou, ale tu asi ľudia nefandia tlačenici. Dobojované.

Vybieham za svetlom, šprintom kľučkujem ulicami a… NIE!!! Zatvorené. Dôvod na návrat v budúcnosti je jasný. S polovypadnutými očnými guľami čumím na náboje do diel, ktoré vážia 100 ton. Nosili ich lode. Dostrel 30 kilometrov. To by mal čo robiť aj Barón Prášil.

Cestou domov stihnem zablúdiť v nádhernej spleti fantasticky vymaľovaných podchodov, na čo vyčarujem úsmevy viacerých čakateľov vždy pri inom východe, kde sa objavím dva-tri, niekedy aj viackrát. Cítim sa ako surikata. Vždy z podchodu výjdem, stanovím si nadzemný cieľ, zaleziem a opäť výjdem na úplne blbom mieste. Začínam mať aj fanúšikov, dúfam, že si na mňa nedávajú aj stávky.

Zvyšok cesty je fajn, mám trochu nedostatočné schopnosti otvoriť dvere domu, ale po telefonáte s Joannou a použití iného kľúča som zrelý akurát pod tečúcu vodu. To bol deň. Už sa teším, čo mi osud uvarí na zajtra.

Fotogalériu si pozriete TU.

Londýn – deň 4.

school5Rachot budíka. Teplo pod paplónom. Slnko čumiace na moje viečka. Prekvapivo rýchlo sa končí moja hladina alfa. Nemotorne si pripravujem raňajky a ubezpečujem sa o správnosti cesty do školy s Bogdanom (pánom domácim). Uznanlivo a potichu si pritakávame na nespravodlivosť ranného vstávania a rozbehneme sa každý svojim smerom.

Kontrola úlohy zo včera dopadá dobre. Dnešná téma: Peniaze. Je vtipné, ako všetci obdivujeme štúdijné nástroje a čačky hračky študákov pochádzajúcich z najväčšieho svetadielu (pre novšie ročníky áno, je to Ázia). Ja bodujem so svojím niekoľkoročným foťákom. Rarita? Nie, originalita. Napriek udivenému pohľadu lektorky si robíme pár snímkov. „Nie, nezabíjame čas, chceme sa učiť“, ubezpečujem Rebbecu.

Gramatika je opäť fajn. Triafam sa do odpovedí. Pri komunikačných hrách moja hruď opäť ochabne. Som tu možno s najlepšou výslovnosťou ale najchabejšou slovnou zásobou. Nuž, každý sa na niečo zameral. Dvojice, trojice. Teraz s týmto, potom s tamtým. Neuveriteľné tempo. Pozorujem, na čo všetko sa dá využiť dobrá učebnica.

Dnes je krásny deň. Po škole sa vyhrievame na teple a nezáväzne si meníme maily a kontakty. Prekvapivé, že po mojom príchode „domov“ sa mi maily vracajú a facebookovské kontakty sú nepresné. Na zajtra mám premyslený systém. Bude fajn mať „známych“ po svete.

Dnešok je polopracovný. Sedím za počítačom a doháňam zameškané. Po chvíľke si uvedomujem omyl a beriem počítač na prechádzku. Takýto deň sa neignoruje. Nad našou štvrťou je pahorok so zámkom. Napriek tomu, že už 4 dni neprší, cesta  mi pripadá ako močarisko.

„Angláni“ majú zmysel pre relax. Ako by som ani nebol vo veľkomeste, ale v arboréte v Mlyňanoch. Vyberám si slnkom obsypanú lavičku. Po chvíľke mám spolusediaceho. Squirrel. Tajne dúfa, že prestanem byť pozorný a vezme mi mobil. Spolu pozorujeme pre mňa jav vídaný len v telenovelách. Postarší pár sa pred nami prechádza po úzkom chodníku stále dookola. Okruh má tak zo 30 metrov. Krásne.

Spomeniem si na svoj sľub, že sa vrátim na bojovú loď H M S Belfast a pozriem ju aj z vnútra. Nestíham. Nevadí. Neopustím predsa svojho kámoša. I keď on by sa bezo mňa zaobišiel. Have a break, to je heslo dnešného dňa.

Slnko pomaly začína byť hanblivé, tak pobalím svoju techniku a veľkou obkľukou pomedzi domčeky a úzke uličky nasávam miestny pohľad na život. Uznanlivo zdravím večerných bežcov, ktorí na rozdiel od tých našich behajú po parkoch a tráve.

Na mape dešifrujem, v ktorom „pube“ sa to mám stretnúť s juhoameričanmi zo školy. V tom dostávam ponuku od Bogdana, aby som si futbal pozrel s ním. Neodmietam. Pri pohľade na moje hodinky a retiazku ma slušne poprosil. Vraj už deti spia, aby som nespieval. Vravím, srandista.

Ako na potvoru prvých 20 minút sledujem sám, po jeho návrate chce zreferovať, čo sa dialo. „Possession for Madrid, United hit the bar“, moja futbalová terminológia za tie roky pravidelného sledovanie United je chabá. Ale rozbehnem sa. No len do červenej karty. Zrejme je to veľká udalosť, sledovať začínajú aj mama s dcérou. Svojou mimikou neúmyselne naznačujem, že zo mňa už komunikácia nevýjde. Koniec. Doslova a do písmena. Som zvedavý na zajtrajšie noviny. Nemám slov.

Milí čitatelia, toto ste si nezaslúžili. Podobne ako Nani tú kartu. Zviera ma zlosť, zakalený zrak chce opakovať zápas. Zabáram „noštek“ do vankúša. Čo už. Zajtra ma čaká „military day“. Tešíte sa?

Fotogalériu si pozriete TU.