Učme sa (aj) od mladších

bikemanHádajte kto a ako nakreslil obrázok napravo? A viete, kto ma motivoval vyskúšať si kreslenie na tablete? Ale to som vlastne odpovedal na prvú otázku. Hmmm…

Zodpoviem i druhú.

Veľmi som sa tešil, až tak, že mi ráno neprekážal dážď ani surové počasie. Dnes som po zime (ročné obdobie) vybral bicykel a začal zaberať na ceste do práce. Popri tom som si s úsmevom zaspomínal na cestovanie v autobuse. Kvapky mi sťažovali nádych, otravný bol aj pocit jemného štípania na rukách. Ja som sa však usmieval. Nielen v duchu, na celé telo, celú tvár. Očami som vyhľadával ľudí, aby som zdieľal svoje nadšenie a radosť z pohybu a voľnosti na bicykli. Počas celých 5 km svojej etapy som však narazil len na jednu jedinú pozitívnu odozvu.

Veď počasie bolo pod psa. Rozumiem. Len malé dieťa s údivom hľadelo na smejúce sa čudo, ktoré sa rútilo popri ňom. Tipujem, že malo rovnakú radosť ako ja. Aj z dažda, aj z pohybu, aj zo slobody. Veď niekedy sa treba tešiť len tak, z maličkostí. Ako my teraz.

Potom som obkreslil cyklistu. Spravil som si detskú radosť. Vždy som chcel vedieť takto kresliť. Dnes to už viem. Aj preto sa chválim. A očami hľadám naďalej niekoho, komu sa niečo podarilo a tiež sa chce pochváliť. Hoc len pohľadom. Hoc len úsmevom.

Prepáč, niektorí sa ale naozaj snažili

kartyAhoj Matej,

možno by sa tento príbeh dal napísať aj očarujúcejšie, napínavejšie, agresívnejšie. Ja sa však budem snažiť chronologicky popísať situácie, ktoré vedú k vysvetleniu. K vysvetleniu toho, že napriek snahe viacerých sa nie vždy dá dokončiť dobre rozbehnuté dielo.

Poďme na to. Bolo 16.7. Deň našej svadby s Luckou. Ozaj, ďakujeme ti ešte raz za tvoju milú reč pred sálou plnou ľudí. Bol to zároveň deň, kedy sa stretol osud dvoch športovcov. Vyslúžilý hokejista, ktorý vyrastal na ľade s hráčmi nosiacimi na drese mená ako Šatan, Višňovský a pár ďalších, sa dal do reči s tebou, nastupujúcou generáciou tohto športu. Ty ako mladá puška si pre tento šport nadšený, to na tebe vidí každý. Sám som mal česť vidieť, čo sa dá predviesť so svojím telom pri rozcvičke brankára na koberci v hotelovej reštaurácii. Au. Klobúk dole. Ale makaj na sebe ďalej.

Slovo dalo slovo. Veterán v “hokejovom dôchodku” ti sľúbil podpisové karty. Karty hráčov vyššie menovaných v druhom odseku tohto článku.

Pár dní na to mi na svojom smartfóne svieti prijatá fotka. Fotka kartičiek s venovaním. S venovaním!!! A ako dôkaz aj obrázky lovca autogramov s oboma svojimi bývalými spoluhráčmi. Skvelé. “Miloš, balím to, daj mi adresu, kam to ide a posielam,” znel text za prijatými fotkami.

Čakanie. Deň, dva. Prvá trieda Slovenskej pošty je vraj rýchla. Ďalší a ďalší deň. Potom ešte jeden. A ďalší.

Ja viem Matej, s mamou som si písal. Aj adresu sme kontrolovali. Neprišlo zatiaľ nič. Zatiaľ však stále veríme, že každý v reťazci doručenia dôležitej obálky, že naozaj každý si plní svoju úlohu ako má.

Popýtame sa, či by to nešlo doručiť rýchlejšie. Možno to pomôže. Ozvem sa. Hokeju zdar.

Miloš

Prečo klameme sami seba?

196HMám úžasnú prácu, to ale asi viete. Okrem množstva iných vecí s mojím kolegom a kamarátom venujeme časť svojej energie do rozširovania obzorov vychádzajúcich hviezd učiteľského stavu (súčasných študentov učiteľských smerov) v oblasti využívania technológií vo vzdelávaní.

Po jednom takomto sedení so skupinkou šikovných mladých ľudí som vyrazil za dvomi “budúcimi” kolegyňami s otázkou, prečo vyzerali na začiatku také sklamané a smutné. Ich odpoveď ma, slušne povedané, umlčala: „My sme si mysleli, že sem prídeme, zapíšeme sa a odídeme.“ OUHA!!!! Našťastie napriek tomu, že boli s nami dobrovoľne, zostali, započúvali sa a vydržali. Dokonca som k záveru našej spoločnej hodinovky badal úsmev na ich tvárach. Poďakovanie so slovami “ale bolo to zaujímavé” chutilo od nich ako čerstvo napadaný prašan lyžiarovi-fanatikovi.

Ak si dám tento prípad do súvisu s nie tak dávnou prosbou inej skupiny študentov, ktorá za nami prišla “po pečiatku” so slovami: „Potrebujeme prax, ale viete, nechceme zaťažovať ani vás a hlavne ani seba,“ musím smutne konštatovať, že je niečo nesprávne.

Títo študenti len využívajú, čo sa im dovolí. Na základe skúsenosti zrejme vedia, že občas takýmto spôsobom uspejú. Prečo ale nám dospelákom záleží viac na papieri/pečiatkách ako na … (vedomosti, zážitku, poznaní …). A  hlavne. Prečo klameme sami seba?!?

Austerlitz 2015 (našťastie len rekonštrukcia)

napoleonRanná hmla, zima, tichý dupot desaťtisícov dobrovoľne či nanútene oblečených mužov a žien do uniforiem. Píše sa 2. december 1805, skoro ráno. Už o pár hodín na tomto poli bude bez pohnutia ležať každý desiaty zo zúčastnených 150 000 ľudí. Jatky.

O pár storočí sa o tejto udalosti budeme učiť ako o majstrovskom ťahu z taktického hľadiska, tzv. levom skoku, ktorý Napoleona tak preslávil v bitke pri Slavkove. Do úzadia sa dostanú útrapy, rany, výkriky, bezmocnosť, krv, odthnuté údy. Jednoducho osudy tých, ktorí si to “vypili”. Tých si pripomenie málokto.

Aj preto sme sa s kamarátom o 210 rokov neskôr vydali na rekonštrukciu tejto slávnej bitky nepoleónskej éry. Na poliach, kde sa pochovávalo po tisícoch, pochoduje 1 500 nadšencov v dobových uniformách. Ak si uvedomíme, že v sedemdesiatych rokoch túto akciu rozbiehalo 14 chalanov s mušketami, snímam pomyselný klobúk dole pred ich manažérskym kúskom.

Je zima. Napriek modernému spodnému prádlu a nepremokavej obuvi len pleštím oči, ako sa množstvo ľudí radí vedľa seba do šíkov, padá predstierajúc zranenie, uteká pred kopytami ťažkej jazdy a bezmocne sa prizerá hlučnej delostreleckej paľbe. Po pár hodinách na zime utekáme preč a nastupujeme do auta netrpezlivo očakávajúc teplo.

Obrázok hore hovorí o idiotoch, ktorí sa hrajú na vojakov a odľahčujú túto tému. Ja som za. Radšej sa budem hrať a predstierať, ako takéto hrôzy zažívať na vlastnej koži. Za to, že sa takéto veci dejú reálne na Zemi dennodenne, môžu ale tí skutoční idioti.

Nech sa páči, pre lepší zážitok (za fotky ďakujem kamarátovi Dušanovi):

 

Sme majstri sveta!

Sme majstri sveta! Fantasticky to znie, fantasticky sa to hovorí,” tak tieto vety si pamätá z roku 2002 vari každý vekuprimeraný. Bol to okamih, kedy veľa z nás hrdo mávalo vlajkou, búchalo sa do pŕs a vyhlasovalo, že napriek veľkosti našej krajiny a počtu obyvateľov sme prví a najlepší na svete. Boli sme šťastní, boli sme majstri.

Podobný pocit so mnou lomcoval aj koncom novembra 2015. Ešte predtým sa ma pred mojim príspevkom počas otvorenia novej tabletovej učebne pani prodekanka na UMB v BB  opýtala na tituly, aby ma vedela predstaviť. Odvetil som po pravde ako je: “Viacnásobný majster okresu vo futbale a magister učiteľského štúdia.” Celoslovenské úspechy projektov so žiakmi som zo skromnosti zamlčal.

samsung_cenaOd decembra sa však moje predstavovanie mení. Môj kolega, kamarát a človek na správnom bol totižto za nás, celý tím EDULABu prevziať prvú cenu za mimoriadne úspešný projekt Škola na dotyk až tamto v ďalekej Južnej Kórei. Ako vôbec prvý mimoázijský projekt v celosvetovej súťaži v oblasti vzdelávania, ktorá je organizovaná spoločnosťou Samsung.

Som hrdý. Na seba, na náš tím, na učiteľov, ktorí si svoje odmakali, aj na slovenské zastúpenie spoločnosti. Nebolo to ľahké, ale keď sa chce. Nech vidia všade, že aj na malom Slovensku robíme skvelé veci.

A nezabudnite, odteraz budem hovoriť … ale to už máte v nadpise 🙂

 

 

Miluj blížneho svojho

Jedna kvapka sa ponáhľa za druhou. Po krátkom čase zakryjú všetky suché miesta na mojej košeli a ja si pretieram tvár od pramienkov tečúceho dažďa.

Dnes som po dlhšej dobe nechal svoj bicykel oddychovať doma. Nie kvôli lenivosti, ani kvôli počasiu. Jednoducho som použil našu MHD. Pri návrate domov stojím premoknutý na zastávke a radostne nastupujem do zadnej časti svojho spoja. Na ďalšej zastávke pribehne mladý chlapík s kufrom v ruke a búcha z vonkajšej strany na zatvárajúce sa dvere autobusu. Ten sa pohýňa, čo zvýši intenzitu a silu búchania. Autobus zastane, otvorí dvere a chlapík nestihne ani nastúpiť a privrú sa späť. Hurónskou komunikáciou “obmäkčený” vodič nechá nastúpiť aj chlapíkovu partnerku s malou dcérkou.

Po chvíľke autobusu vypovie elektrika. Zastane, našťastie pre pasažierov, na zastávke a vypúšťa nás prednými dvermi. Cez zadné sklo vidím prichádzať spoj, ktorý ma odnesie domov. Ale…napriek dažďu, napriek množstvu ľudí, napriek ľudskosti za nami stojaci autobus vyhadzuje smerovku a bez sekundy omeškania s očami upretými na blížiacich sa ľudí z predného voza ukončuje našu nádej a nechá nás moknúť.

Skúsil som si vymodelovať úsmev na tvári pri spomienke na dnešný pekný deň, otočil som pohľad proti útočiacim kvapkám a radostne zhodnotil: “Zajtra ideme spolu. Nenechám ťa už samého doma, bicyklík môj milý!”

(Ospravedlňujem sa, ak v príbehu niečo nesedí…je to len a len môj subjektívny pohľad…nemá nič spoločné s fungovaním MHD a ani s migrantmi…len neviem, prečo sa sami k sebe takto správame?)

Ako som sa polepšil

SNDliveTentokrát vynechám „Kde bolo, tam bolo“. Dej sa začína mojím prvým postavením a postojom pred katedrou. Ako mladý frajer som si myslel, že vyštudovaním vysokej školy som sa stal učiteľom. Dlho (cháp mesiace) som bol o tom dokonca aj presvedčený. Až do momentu, kedy som sa začal nudiť. Nie v škole, ale v mojom profesionálnom živote. Uvedomil som si, že sa to začína opakovať. Cyklus, začiatok a koniec. Dookola. A ja som predsa prišiel do školstva pre to, aby som každý rok, mesiac, deň zažil niečo nové.

Našťastie ma zastihol obrovský „boom“ internetu a teda možnosť ľahkého a lacného prístupu k informáciám. Odrazu som mal pred sebou obrovské množstvo materiálov a začala sa moja kariéra samoštúdia. Vcelku výhodného a výnimočného. Ale to poznáme, človek je tvor lenivý, veľmi rád si nechá poradiť, sem tam niečo „ukradne“, použije, „zneužije“.

V momente, kedy som si povedal, že už by mi mohol aj niekto poradiť, som sa začal obzerať aj po školeniach. Na moju škodu väčšina absolvovaných štátnych školení bola skoro o tom istom. Spraviť si čiarku, zúčastniť sa, byť prítomný (stačí fyzicky), podpísať sa. Je jedno, čo dokážem, čo ukážem. Keď som už obetoval čas, zaslúžim si kredity.

Tak som chodil, skúšal, zbieral „kredity“, no našiel som len málo schodíkov na to, aby som videl a spoznal niečo tam vyššie. Až do momentu, kedy som obetoval nielen svoj čas ale i peniaze a vrútil sa do skupín nadšencov a platených inštitúcií. Tí mi nevedeli zabezpečiť kredity, ani tých pár eur k dobru. Na oplátku som však skoro vždy odchádzal s pocitom víťazstva. S niečím, čo využijem. S tým, že sa zo mňa stáva lepší učiteľ i človek. Pod nohami som začal cítiť istotu, istotu rastu, rozvoja, pokroku. Nie na papieri. V sebe. Pred žiakmi, pred kolegami a postupne aj pred skupinkami poslucháčov, konkurentov a fanatikov z pedagogického prostredia.

Trafil som do čierneho. Vasco da Gama by mi závidel. Objavil som cestu. A sám. Na moje potešenie je tá cesta už čiastočne vychodená, aj keď málo viditeľná.

My učitelia deťom často vravíme: “No ja ti to do hlavy naliať neviem. Musíš sa aj ty snažiť”. Ale priznajme si to, to isté platí aj pre nás, pedagógov.