Bude mi smutno za chladnými a upršanými dňami

Znie to možno divne, ale je to tak. Chladné a upršané dni majú pre mňa jednu veľkú výhodu. Ľudia sú rozmaznaní a uzimení, preto radšej pre svoju prepravu využívajú MHD alebo vlastné motorové vozidlá. A pre nás, cyklistov, zostávajú prázdne cyklotrasy bez nervov a stresov.

Dnes vyšlo slniečko a ohrialo zemský povrch na krásnych začiatkoaprílových 20°C. To je super. Táto teplota ale taktiež vyhnala množstvo ľudí von na vzduch, čo je tiež fajn. Bohužiaľ vyhnala aj veľa takých, ktorí nemajú ani páru o tom, ktorá je to pravá či ľavá strana. A to už nehovorím o základných pravidlách (nielen) cestnej premávky.

Počas celého roka chodím do práce na bicykli. Je jedno, aké je ročné obdobie. Je jedno, aké je počasie či teplota. Pokiaľ nie je ľad, vždy sa dá príspôsobiť prírodným podmienkam. Napríklad vhodným oblečením či starostlivosťou o bicykel. Čomu sa ale nedá prispôsobiť, je ľudská ľahkovážnosť až hlúposť. Dnes som si musel precvičiť brzdenie a rozbiehanie takmer na každých pár metroch. Ľudia idúci v protismere, ľudia rozhadzujúci rukami po celej šírke cyklotrasy, ľudia rozložení v hlúčikoch bez možnosti obísť ich. Nie, nepíšem o deťoch. U nich človek predpokladá, že sa zachovajú nepredvídavo a radšej dopredu spomalí na “nulu”.

Píšem o ľuďoch, ktorí sa neuhnú, ktorí aj keď nemajú prednosť, tak vám dajú pocítiť, že sú viac. O puberťákoch, ktorí do seba strkajú a uskakujú sem a tam. O psíčkaroch, ktorí idú po kraji pravej strany, zatiaľ čo ich psík s nimi spojený vodítkom po ľavom kraji. O mladých či starých rodičoch, ktorí bez kontroly a otočenia sa odrazu zvrtnú svoj kočík cez oba pruhy cyklotrasy. Bŕŕŕŕ. Či radšej vŕŕŕŕŕŕŕ. Samozrejme, nepočujete žiadne pardón, prepáčte, či aspoň “sorry”. O to ani nestojím. O čo mi ide v prvom rade, je ich a aj moja bezpečnosť.

Ale mám nápad. Dnes si namontujem na prilbu svoju športovú kameru a od zajtra podávam správy a obrazové dôkazy. Ak by sa náhodou niečo stalo, nech viem, kto bol vinník. Howk.

Reklamy

Novoročné predsavzatia by sa mali dodržiavať

Je pár dní po Silvestri. Okrem bujarých zábav a dospávania osláv sa horúcou témou po návratoch na pracoviská stali predsavzatia. Nový rok, nový začiatok.

Niekto si novoročné predsavzatie nechá len pre seba. Niekto sa s ním potrebuje pochváliť, aby mu ho kamaráti alebo rodina pripomínali a pomáhali s ním. Iný si ich nedáva. Ja patrím k prvej skupine. Väčšinou mi to vydrží pár mesiacov. Ale vždy sa zo mňa stane lepší človek, partner, pracovník. Aspoň na chvíľu, aspoň pred svojími očami.

Túto šacu na “vlastný upgrade” máme za život niekoľkokrát (a nemusíme vždy čakať len na Silvestra). Momentálne na vlne víťazstva a dodržiavania svojich predsavzatí som mal možnosť pozrieť si vysoko zaujímavý dokument. Človek, ktorý si na Nový rok mohol povedať nové predsavzatie už 94 krát, lezie na 450 metrov vysokú stenu a… a pomáhajú mu pri tom jeho dvaja synovia. Neuveriteľné. Čo všetko si želal tento človek, že sa dostal tak ďaleko a tak vysoko?

Myslím, že tento rok som so svojimi novoročnými prísľubmi spokojný. Aj obsahovo, aj náročnosťou. Po vzhliadnutí vyššie spomínaného dokumentu si ale myslím, že podliezam svoje možnosti. Nie, nebudem čakať na ďalší rok. Tento človek vo mne vzbudil záujem o lepšie ja už teraz. Okamžite.

Kto si chcete tohto pána pozrieť, tu je skrátená verzia dokumentu:

Ako na Nový rok, tak po celý…to hádam nie!

Petardy, rakety, rímske sviece, guľové pumy… to všetko mali možnosť zažiť nielen tí, ktorí boli v Bratislave na dunajskom nábreží. Každá štvrť, každá ulica, každý “činžiak” má svojich pyrotechnikov, ktorí minú nemalé prostriedky, aby pobavili nielen svoje ego, ale i hŕstku svojich susedov. Pozitívne či negatívne.

Od 1. novembra 2016 by malo platiť v hlavnom meste všeobecne záväzné nariadenie o používaní zábavnej pyrotechniky, ktoré zakazuje používanie pyrotechniky kategórií F2 a F3 počas celého roka (s výnimkou dní 31. decembra od 22.00 do 1. januára o 02.00). Ale je to naozaj tak? Bohužiaľ, zase zostalo len pri nejakom nariadení, ktoré aj tak málokto akceptuje. Nie, nechcem pokutovať ani nadávať na nikoho. Ale podobne ako množstvo iných nariadení, doporučení, zákonov a iných, aj toto zostalo len a len na papieri. Prečo niekomu nestačia 4 hodiny na vybláznenie sa a ohrozovanie ľudí či zvierat?

“Veď je predsa Nový rok, pán policajt”, alebo “Veď je pár dní po prázdninách, pán učiteľ”, nebodaj “Veď úplatky dnes berie každý, pán doktor”. Toto je výsledkom väčšiny na papieri dohodnutých záväzkov. A my ospravedlňujeme, porušujeme, podvádzame. Veď… za to si môžeme sami. Verím, že v tomto prípade nebude platiť to staré známe AKO NA NOVÝ ROK, TAK PO CELÝ ROK! Lebo to sa naozaj je zase na čo tešiť.

Inak vám všetkým (aj pyrotechnikom) prajem všetko dobré v novom roku, nech je lepší ako ten ukončený.

Učme sa (aj) od mladších

bikemanHádajte kto a ako nakreslil obrázok napravo? A viete, kto ma motivoval vyskúšať si kreslenie na tablete? Ale to som vlastne odpovedal na prvú otázku. Hmmm…

Zodpoviem i druhú.

Veľmi som sa tešil, až tak, že mi ráno neprekážal dážď ani surové počasie. Dnes som po zime (ročné obdobie) vybral bicykel a začal zaberať na ceste do práce. Popri tom som si s úsmevom zaspomínal na cestovanie v autobuse. Kvapky mi sťažovali nádych, otravný bol aj pocit jemného štípania na rukách. Ja som sa však usmieval. Nielen v duchu, na celé telo, celú tvár. Očami som vyhľadával ľudí, aby som zdieľal svoje nadšenie a radosť z pohybu a voľnosti na bicykli. Počas celých 5 km svojej etapy som však narazil len na jednu jedinú pozitívnu odozvu.

Veď počasie bolo pod psa. Rozumiem. Len malé dieťa s údivom hľadelo na smejúce sa čudo, ktoré sa rútilo popri ňom. Tipujem, že malo rovnakú radosť ako ja. Aj z dažda, aj z pohybu, aj zo slobody. Veď niekedy sa treba tešiť len tak, z maličkostí. Ako my teraz.

Potom som obkreslil cyklistu. Spravil som si detskú radosť. Vždy som chcel vedieť takto kresliť. Dnes to už viem. Aj preto sa chválim. A očami hľadám naďalej niekoho, komu sa niečo podarilo a tiež sa chce pochváliť. Hoc len pohľadom. Hoc len úsmevom.

Prepáč, niektorí sa ale naozaj snažili

kartyAhoj Matej,

možno by sa tento príbeh dal napísať aj očarujúcejšie, napínavejšie, agresívnejšie. Ja sa však budem snažiť chronologicky popísať situácie, ktoré vedú k vysvetleniu. K vysvetleniu toho, že napriek snahe viacerých sa nie vždy dá dokončiť dobre rozbehnuté dielo.

Poďme na to. Bolo 16.7. Deň našej svadby s Luckou. Ozaj, ďakujeme ti ešte raz za tvoju milú reč pred sálou plnou ľudí. Bol to zároveň deň, kedy sa stretol osud dvoch športovcov. Vyslúžilý hokejista, ktorý vyrastal na ľade s hráčmi nosiacimi na drese mená ako Šatan, Višňovský a pár ďalších, sa dal do reči s tebou, nastupujúcou generáciou tohto športu. Ty ako mladá puška si pre tento šport nadšený, to na tebe vidí každý. Sám som mal česť vidieť, čo sa dá predviesť so svojím telom pri rozcvičke brankára na koberci v hotelovej reštaurácii. Au. Klobúk dole. Ale makaj na sebe ďalej.

Slovo dalo slovo. Veterán v “hokejovom dôchodku” ti sľúbil podpisové karty. Karty hráčov vyššie menovaných v druhom odseku tohto článku.

Pár dní na to mi na svojom smartfóne svieti prijatá fotka. Fotka kartičiek s venovaním. S venovaním!!! A ako dôkaz aj obrázky lovca autogramov s oboma svojimi bývalými spoluhráčmi. Skvelé. “Miloš, balím to, daj mi adresu, kam to ide a posielam,” znel text za prijatými fotkami.

Čakanie. Deň, dva. Prvá trieda Slovenskej pošty je vraj rýchla. Ďalší a ďalší deň. Potom ešte jeden. A ďalší.

Ja viem Matej, s mamou som si písal. Aj adresu sme kontrolovali. Neprišlo zatiaľ nič. Zatiaľ však stále veríme, že každý v reťazci doručenia dôležitej obálky, že naozaj každý si plní svoju úlohu ako má.

Popýtame sa, či by to nešlo doručiť rýchlejšie. Možno to pomôže. Ozvem sa. Hokeju zdar.

Miloš

Prečo klameme sami seba?

196HMám úžasnú prácu, to ale asi viete. Okrem množstva iných vecí s mojím kolegom a kamarátom venujeme časť svojej energie do rozširovania obzorov vychádzajúcich hviezd učiteľského stavu (súčasných študentov učiteľských smerov) v oblasti využívania technológií vo vzdelávaní.

Po jednom takomto sedení so skupinkou šikovných mladých ľudí som vyrazil za dvomi “budúcimi” kolegyňami s otázkou, prečo vyzerali na začiatku také sklamané a smutné. Ich odpoveď ma, slušne povedané, umlčala: „My sme si mysleli, že sem prídeme, zapíšeme sa a odídeme.“ OUHA!!!! Našťastie napriek tomu, že boli s nami dobrovoľne, zostali, započúvali sa a vydržali. Dokonca som k záveru našej spoločnej hodinovky badal úsmev na ich tvárach. Poďakovanie so slovami “ale bolo to zaujímavé” chutilo od nich ako čerstvo napadaný prašan lyžiarovi-fanatikovi.

Ak si dám tento prípad do súvisu s nie tak dávnou prosbou inej skupiny študentov, ktorá za nami prišla “po pečiatku” so slovami: „Potrebujeme prax, ale viete, nechceme zaťažovať ani vás a hlavne ani seba,“ musím smutne konštatovať, že je niečo nesprávne.

Títo študenti len využívajú, čo sa im dovolí. Na základe skúsenosti zrejme vedia, že občas takýmto spôsobom uspejú. Prečo ale nám dospelákom záleží viac na papieri/pečiatkách ako na … (vedomosti, zážitku, poznaní …). A  hlavne. Prečo klameme sami seba?!?

Austerlitz 2015 (našťastie len rekonštrukcia)

napoleonRanná hmla, zima, tichý dupot desaťtisícov dobrovoľne či nanútene oblečených mužov a žien do uniforiem. Píše sa 2. december 1805, skoro ráno. Už o pár hodín na tomto poli bude bez pohnutia ležať každý desiaty zo zúčastnených 150 000 ľudí. Jatky.

O pár storočí sa o tejto udalosti budeme učiť ako o majstrovskom ťahu z taktického hľadiska, tzv. levom skoku, ktorý Napoleona tak preslávil v bitke pri Slavkove. Do úzadia sa dostanú útrapy, rany, výkriky, bezmocnosť, krv, odthnuté údy. Jednoducho osudy tých, ktorí si to “vypili”. Tých si pripomenie málokto.

Aj preto sme sa s kamarátom o 210 rokov neskôr vydali na rekonštrukciu tejto slávnej bitky nepoleónskej éry. Na poliach, kde sa pochovávalo po tisícoch, pochoduje 1 500 nadšencov v dobových uniformách. Ak si uvedomíme, že v sedemdesiatych rokoch túto akciu rozbiehalo 14 chalanov s mušketami, snímam pomyselný klobúk dole pred ich manažérskym kúskom.

Je zima. Napriek modernému spodnému prádlu a nepremokavej obuvi len pleštím oči, ako sa množstvo ľudí radí vedľa seba do šíkov, padá predstierajúc zranenie, uteká pred kopytami ťažkej jazdy a bezmocne sa prizerá hlučnej delostreleckej paľbe. Po pár hodinách na zime utekáme preč a nastupujeme do auta netrpezlivo očakávajúc teplo.

Obrázok hore hovorí o idiotoch, ktorí sa hrajú na vojakov a odľahčujú túto tému. Ja som za. Radšej sa budem hrať a predstierať, ako takéto hrôzy zažívať na vlastnej koži. Za to, že sa takéto veci dejú reálne na Zemi dennodenne, môžu ale tí skutoční idioti.

Nech sa páči, pre lepší zážitok (za fotky ďakujem kamarátovi Dušanovi):