Bude mi smutno za chladnými a upršanými dňami

Znie to možno divne, ale je to tak. Chladné a upršané dni majú pre mňa jednu veľkú výhodu. Ľudia sú rozmaznaní a uzimení, preto radšej pre svoju prepravu využívajú MHD alebo vlastné motorové vozidlá. A pre nás, cyklistov, zostávajú prázdne cyklotrasy bez nervov a stresov.

Dnes vyšlo slniečko a ohrialo zemský povrch na krásnych začiatkoaprílových 20°C. To je super. Táto teplota ale taktiež vyhnala množstvo ľudí von na vzduch, čo je tiež fajn. Bohužiaľ vyhnala aj veľa takých, ktorí nemajú ani páru o tom, ktorá je to pravá či ľavá strana. A to už nehovorím o základných pravidlách (nielen) cestnej premávky.

Počas celého roka chodím do práce na bicykli. Je jedno, aké je ročné obdobie. Je jedno, aké je počasie či teplota. Pokiaľ nie je ľad, vždy sa dá príspôsobiť prírodným podmienkam. Napríklad vhodným oblečením či starostlivosťou o bicykel. Čomu sa ale nedá prispôsobiť, je ľudská ľahkovážnosť až hlúposť. Dnes som si musel precvičiť brzdenie a rozbiehanie takmer na každých pár metroch. Ľudia idúci v protismere, ľudia rozhadzujúci rukami po celej šírke cyklotrasy, ľudia rozložení v hlúčikoch bez možnosti obísť ich. Nie, nepíšem o deťoch. U nich človek predpokladá, že sa zachovajú nepredvídavo a radšej dopredu spomalí na “nulu”.

Píšem o ľuďoch, ktorí sa neuhnú, ktorí aj keď nemajú prednosť, tak vám dajú pocítiť, že sú viac. O puberťákoch, ktorí do seba strkajú a uskakujú sem a tam. O psíčkaroch, ktorí idú po kraji pravej strany, zatiaľ čo ich psík s nimi spojený vodítkom po ľavom kraji. O mladých či starých rodičoch, ktorí bez kontroly a otočenia sa odrazu zvrtnú svoj kočík cez oba pruhy cyklotrasy. Bŕŕŕŕ. Či radšej vŕŕŕŕŕŕŕ. Samozrejme, nepočujete žiadne pardón, prepáčte, či aspoň “sorry”. O to ani nestojím. O čo mi ide v prvom rade, je ich a aj moja bezpečnosť.

Ale mám nápad. Dnes si namontujem na prilbu svoju športovú kameru a od zajtra podávam správy a obrazové dôkazy. Ak by sa náhodou niečo stalo, nech viem, kto bol vinník. Howk.

Reklamy

Matematika je krásna

Základná skupina olympijského turnaja v hádzanej, rok 2008. Zápas medzi Dánskom a Ruskom. Posledná možnosť Dánska skórovať z deväťmetrového hodu za stavu  24:24.

K lopte sa stavia legenda tohto športu, Mikkel Hansen. Premeria si výšku ľudského múra pre sebou, vzdialenosť a uhol bránky od miesta streľby a odhodláva sa vystreliť. To ako to dopadlo, si môžete prezrieť v tejto krásne spracovanej infografike: Mikkel Hansen incredible goal.

Dopozerali ste video celé? Prekvapila vás niektorá z informácií? Chýbal vám nejaký údaj k spokojnosti? Aj vás zaujalo, koľko údajov odznelo za tak krátku dobu?

A práve preto je zobrazené video super. Zoberte ho do triedy a vymýšľajte s deťmi. Napríklad, kto vymyslí najzaujímavejšiu úlohu, otázku. Aby ste prelomili ľady, tak uvádzam svoje nápady:

  • Aký je rozdiel medzi priemernou výškou múru pre strelcom, keď majú hráči ruky vzpažené a keby ich mali pripažené (ako dávno som tieto slová nepoužíval)?
  • Je možné vypočítať, akú časť brány pokryje samotný brankár svojim telom?
  • Ak by ten istý hráč vystrelil loptu od jednej bránky do druhej za tých istých podmienok a lopta by nespomaľovala, koľko by jej trvalo prejsť celým ihriskom? Ako sa to dá vypočítať?
  • Vedeli by ste vytvoriť takúto infografike z vlastnej fotky?

Nebojte sa, skúste to video pustiť deťom. Nechajte ich lietať a vymýšľať. A potom sa pochváľte. Verím, že to bude stáť za to.

 

Moja najobľúbenejšia stránka

afrika (geografia7)

“Ty sa stále musíš porovnávať, pretekať!” toto počujem od svojej Lucky niekoľkokrát do roka. Ale to asi viacerí. Proste to máme v sebe. Je jedno, či sme alebo nie sme aktívni športovci, športového ducha a zmysel pre súťaženie má (skoro) každý.

Dnes som si klikal štatistiky svojho blogu, pre osobné potešenie. Sledujem počty, výšky, nárasty. Prešiel som až k najotváranejšej stránke blogu, na ktorú kliklo “moje publikum”. Je ňou Afrika (geografia 7). Jej história je veľmu stručná. Vznikla migráciou môjho starého webu Sopúšikov web pre ZŠ Lachova 1 (ktorý to už mal mať za sebou, ale udržiava si svoju pozornosť, čo s ním). A mala aj svoje ambície. Nenaplnené.

Začal som si postupne prezerať jednotlivé materiály tejto stránky, pretože nejde o článok ako taký. Nájdu sa tu odkazy schované za tlačítkami Učebný textPracovný list a Slepá mapa. Niektoré sú zaujímavé (doporučujem kvíz o polohe Afriky), iné dosť zastaralé . Pri niektorých som sa zmrazil. Ako som toto…??

Takže Lucka občas Peblss zvaná, opäť som si dal preteky. Dnes som si za súpera zvolil svoje predchádzajúce ja. A myslím si, že som o niečo lepší. V každej oblasti. A veľká vďaka patrí hlavne tebe.

A pre ostatných ako dôkaz uvádzam ukážku môjho novšieho nápadu a “materiálu”: Ako na časovú os v prezentácii.

Novoročné predsavzatia by sa mali dodržiavať

Je pár dní po Silvestri. Okrem bujarých zábav a dospávania osláv sa horúcou témou po návratoch na pracoviská stali predsavzatia. Nový rok, nový začiatok.

Niekto si novoročné predsavzatie nechá len pre seba. Niekto sa s ním potrebuje pochváliť, aby mu ho kamaráti alebo rodina pripomínali a pomáhali s ním. Iný si ich nedáva. Ja patrím k prvej skupine. Väčšinou mi to vydrží pár mesiacov. Ale vždy sa zo mňa stane lepší človek, partner, pracovník. Aspoň na chvíľu, aspoň pred svojími očami.

Túto šacu na “vlastný upgrade” máme za život niekoľkokrát (a nemusíme vždy čakať len na Silvestra). Momentálne na vlne víťazstva a dodržiavania svojich predsavzatí som mal možnosť pozrieť si vysoko zaujímavý dokument. Človek, ktorý si na Nový rok mohol povedať nové predsavzatie už 94 krát, lezie na 450 metrov vysokú stenu a… a pomáhajú mu pri tom jeho dvaja synovia. Neuveriteľné. Čo všetko si želal tento človek, že sa dostal tak ďaleko a tak vysoko?

Myslím, že tento rok som so svojimi novoročnými prísľubmi spokojný. Aj obsahovo, aj náročnosťou. Po vzhliadnutí vyššie spomínaného dokumentu si ale myslím, že podliezam svoje možnosti. Nie, nebudem čakať na ďalší rok. Tento človek vo mne vzbudil záujem o lepšie ja už teraz. Okamžite.

Kto si chcete tohto pána pozrieť, tu je skrátená verzia dokumentu:

Ako na Nový rok, tak po celý…to hádam nie!

Petardy, rakety, rímske sviece, guľové pumy… to všetko mali možnosť zažiť nielen tí, ktorí boli v Bratislave na dunajskom nábreží. Každá štvrť, každá ulica, každý “činžiak” má svojich pyrotechnikov, ktorí minú nemalé prostriedky, aby pobavili nielen svoje ego, ale i hŕstku svojich susedov. Pozitívne či negatívne.

Od 1. novembra 2016 by malo platiť v hlavnom meste všeobecne záväzné nariadenie o používaní zábavnej pyrotechniky, ktoré zakazuje používanie pyrotechniky kategórií F2 a F3 počas celého roka (s výnimkou dní 31. decembra od 22.00 do 1. januára o 02.00). Ale je to naozaj tak? Bohužiaľ, zase zostalo len pri nejakom nariadení, ktoré aj tak málokto akceptuje. Nie, nechcem pokutovať ani nadávať na nikoho. Ale podobne ako množstvo iných nariadení, doporučení, zákonov a iných, aj toto zostalo len a len na papieri. Prečo niekomu nestačia 4 hodiny na vybláznenie sa a ohrozovanie ľudí či zvierat?

“Veď je predsa Nový rok, pán policajt”, alebo “Veď je pár dní po prázdninách, pán učiteľ”, nebodaj “Veď úplatky dnes berie každý, pán doktor”. Toto je výsledkom väčšiny na papieri dohodnutých záväzkov. A my ospravedlňujeme, porušujeme, podvádzame. Veď… za to si môžeme sami. Verím, že v tomto prípade nebude platiť to staré známe AKO NA NOVÝ ROK, TAK PO CELÝ ROK! Lebo to sa naozaj je zase na čo tešiť.

Inak vám všetkým (aj pyrotechnikom) prajem všetko dobré v novom roku, nech je lepší ako ten ukončený.

Toskánsko – deň prvý

Posledná batožina naložená, cieľ našej cesty – Toskánsko. Pred nami desať hodín cesty autom. Klíma zapnutá na minimum, za oknami sa hýbu vrcholky Álp a my si pospevujeme hity rokov šesťdesiatych.

Hodina za hodinou ubieha neúprosne pomaly a šialene rovnomerne. Štandard uzavretej kabíny auta meníme len z dôvodu dočerpania paliva. Diaľnice zakrývajú výhľad, preto využívame možnosť ísť rýchlo no nie zbesilo. Už nech sme tam.

Schádzame z nudných diaľnic a vydávame sa na kľukaté cestičky. Civilizáciu v podobe preplnených turistických centier a veľkých miest nechávame za sebou. Občas nám cestu skrížia divoké zvieratká. Súvislé dediny sa menia na osamote stojace domy a farmy. Povrch vozovky stráca svoju pevnú konzistenciu a serpentíny s nami rozohrali partiu o našu dobrú náladu. Vo vzduchu je už ale cítiť, že sme dorazili do oázy pokoja a samoty.

Bývalý kostol, kde budeme bývať prvé dni, sa s nami okamžite spriatelila. Domáci manželský pár nám odporúča večeru v miestnej reštaurácii, kde dnes výnimočne varí chlapík z „mesta“ svoje tajné špeciality. Nie, nie je to reštaurácia s nápisom „original italian restaurant“. Príbor, prestieranie, stoličky, obsluha – nič z toho sa tu nehrá na eleganciu, lesk ani vtieranie. Najdôležitejší je gastronomický zážitok. S angličtinou či nemčinou tu nevystačíme. Očný kontakt, gestá a úsmev však všetko vyrieši. Predjedlo v podobe bruschetty rôznych druhov vzhľadom na nami prekonanú cestu zmizlo z taniera okamžite. Druhý chod v podobe ochutnávky z miestnych šuniek a syrov prekonal všetky očakávania a naše chuťové bunky začali hlasito koncertovať. Cestoviny s hľúzovkou či špargľou elegantne uspokojili predstavu o nemäsitom jedle. Čo sme však podcenili, bol chod štvrtý. Králičie či teľacie mäsko servírované s upravenou zeleninkou nechalo kričať naše žalúdky o pomoc. Už naplnení rozličnými chuťami a vôňami však neodolávame ani tejto pochúťke. Pomaly sa nám míňa plná karafa vína. Koniec? Nie, na záver objavujeme čaro sladkých koláčov a prekvapujeme miestnych odmietnutím kávy o desiatej večer. Tak nám aspoň nosia nápoje alkoholického charakteru, vraj toto sme ešte nepili.

Mali pravdu. Celý dva a pol hodinový kolorit večere sme ešte nemali. Väčšina stolíkov sa smeje. „Itália“, to nie je len večera. To je posedenie si s priateľmi s občasným zobnutím si do ďalšieho chodu skvele pripravených jedál. Začiatok dovolenky ako má byť. Už len hodiť sa do postele a spustiť režim spánok. Od zajtra totižto začína ničnerobenie.

Učme sa (aj) od mladších

bikemanHádajte kto a ako nakreslil obrázok napravo? A viete, kto ma motivoval vyskúšať si kreslenie na tablete? Ale to som vlastne odpovedal na prvú otázku. Hmmm…

Zodpoviem i druhú.

Veľmi som sa tešil, až tak, že mi ráno neprekážal dážď ani surové počasie. Dnes som po zime (ročné obdobie) vybral bicykel a začal zaberať na ceste do práce. Popri tom som si s úsmevom zaspomínal na cestovanie v autobuse. Kvapky mi sťažovali nádych, otravný bol aj pocit jemného štípania na rukách. Ja som sa však usmieval. Nielen v duchu, na celé telo, celú tvár. Očami som vyhľadával ľudí, aby som zdieľal svoje nadšenie a radosť z pohybu a voľnosti na bicykli. Počas celých 5 km svojej etapy som však narazil len na jednu jedinú pozitívnu odozvu.

Veď počasie bolo pod psa. Rozumiem. Len malé dieťa s údivom hľadelo na smejúce sa čudo, ktoré sa rútilo popri ňom. Tipujem, že malo rovnakú radosť ako ja. Aj z dažda, aj z pohybu, aj zo slobody. Veď niekedy sa treba tešiť len tak, z maličkostí. Ako my teraz.

Potom som obkreslil cyklistu. Spravil som si detskú radosť. Vždy som chcel vedieť takto kresliť. Dnes to už viem. Aj preto sa chválim. A očami hľadám naďalej niekoho, komu sa niečo podarilo a tiež sa chce pochváliť. Hoc len pohľadom. Hoc len úsmevom.