Miluj blížneho svojho

Jedna kvapka sa ponáhľa za druhou. Po krátkom čase zakryjú všetky suché miesta na mojej košeli a ja si pretieram tvár od pramienkov tečúceho dažďa.

Dnes som po dlhšej dobe nechal svoj bicykel oddychovať doma. Nie kvôli lenivosti, ani kvôli počasiu. Jednoducho som použil našu MHD. Pri návrate domov stojím premoknutý na zastávke a radostne nastupujem do zadnej časti svojho spoja. Na ďalšej zastávke pribehne mladý chlapík s kufrom v ruke a búcha z vonkajšej strany na zatvárajúce sa dvere autobusu. Ten sa pohýňa, čo zvýši intenzitu a silu búchania. Autobus zastane, otvorí dvere a chlapík nestihne ani nastúpiť a privrú sa späť. Hurónskou komunikáciou “obmäkčený” vodič nechá nastúpiť aj chlapíkovu partnerku s malou dcérkou.

Po chvíľke autobusu vypovie elektrika. Zastane, našťastie pre pasažierov, na zastávke a vypúšťa nás prednými dvermi. Cez zadné sklo vidím prichádzať spoj, ktorý ma odnesie domov. Ale…napriek dažďu, napriek množstvu ľudí, napriek ľudskosti za nami stojaci autobus vyhadzuje smerovku a bez sekundy omeškania s očami upretými na blížiacich sa ľudí z predného voza ukončuje našu nádej a nechá nás moknúť.

Skúsil som si vymodelovať úsmev na tvári pri spomienke na dnešný pekný deň, otočil som pohľad proti útočiacim kvapkám a radostne zhodnotil: “Zajtra ideme spolu. Nenechám ťa už samého doma, bicyklík môj milý!”

(Ospravedlňujem sa, ak v príbehu niečo nesedí…je to len a len môj subjektívny pohľad…nemá nič spoločné s fungovaním MHD a ani s migrantmi…len neviem, prečo sa sami k sebe takto správame?)

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s