Tentokrát vynechám „Kde bolo, tam bolo“. Dej sa začína mojím prvým postavením a postojom pred katedrou. Ako mladý frajer som si myslel, že vyštudovaním vysokej školy som sa stal učiteľom. Dlho (cháp mesiace) som bol o tom dokonca aj presvedčený. Až do momentu, kedy som sa začal nudiť. Nie v škole, ale v mojom profesionálnom živote. Uvedomil som si, že sa to začína opakovať. Cyklus, začiatok a koniec. Dookola. A ja som predsa prišiel do školstva pre to, aby som každý rok, mesiac, deň zažil niečo nové.
Našťastie ma zastihol obrovský „boom“ internetu a teda možnosť ľahkého a lacného prístupu k informáciám. Odrazu som mal pred sebou obrovské množstvo materiálov a začala sa moja kariéra samoštúdia. Vcelku výhodného a výnimočného. Ale to poznáme, človek je tvor lenivý, veľmi rád si nechá poradiť, sem tam niečo „ukradne“, použije, „zneužije“.
V momente, kedy som si povedal, že už by mi mohol aj niekto poradiť, som sa začal obzerať aj po školeniach. Na moju škodu väčšina absolvovaných štátnych školení bola skoro o tom istom. Spraviť si čiarku, zúčastniť sa, byť prítomný (stačí fyzicky), podpísať sa. Je jedno, čo dokážem, čo ukážem. Keď som už obetoval čas, zaslúžim si kredity.
Tak som chodil, skúšal, zbieral „kredity“, no našiel som len málo schodíkov na to, aby som videl a spoznal niečo tam vyššie. Až do momentu, kedy som obetoval nielen svoj čas ale i peniaze a vrútil sa do skupín nadšencov a platených inštitúcií. Tí mi nevedeli zabezpečiť kredity, ani tých pár eur k dobru. Na oplátku som však skoro vždy odchádzal s pocitom víťazstva. S niečím, čo využijem. S tým, že sa zo mňa stáva lepší učiteľ i človek. Pod nohami som začal cítiť istotu, istotu rastu, rozvoja, pokroku. Nie na papieri. V sebe. Pred žiakmi, pred kolegami a postupne aj pred skupinkami poslucháčov, konkurentov a fanatikov z pedagogického prostredia.
Trafil som do čierneho. Vasco da Gama by mi závidel. Objavil som cestu. A sám. Na moje potešenie je tá cesta už čiastočne vychodená, aj keď málo viditeľná.
My učitelia deťom často vravíme: “No ja ti to do hlavy naliať neviem. Musíš sa aj ty snažiť”. Ale priznajme si to, to isté platí aj pre nás, pedagógov.
Sopúšik žije na nete 