Londýn – deň 7.

London - day 7_AutoCollage_13_ImagesPosledný deň v škole. Myslím, že za 4 predchádzajúce dni som spravil pár krokov. Aj jazykovo (neboj sa Lucka), ale hlavne som prekonal svoje hradby komunikačnej slobody. Spolužiaci v triede už vedia, čo môžu odo mňa očakávať a tak sa nesiem na vlne svojho vyjadrovania podobne ako u nás doma.

Dokonca som to dotiahol tak vysoko, že pri vysvetľovacej hre nových slov sa skupina, kam som patril aj ja, volala Miloš a team. Som na seba hrdý. Niektorí absolvovali akýsi pohovor s lektorom. Ja som sa snažil o rozlúčku spoločnou aktivitou (výlet a pod.), na čo mi prihrala škola, pretože je zvykom každý piatok ísť do „pubu“ rozlúčiť sa s tými, ktorí už viac neprídu. Dohodnuté. Pri dverách zatvárajúce moje pôsobenie na tejto škole ešte absolvujem zaujímavý rozhovor s Japonkou, začiatočníčkou. „You“, vraví ona. „Me…“, odpovedám ja. „You“, ona. „Me?“ ja. Tých zbytočných párkrát to tu už písať nebudem. Až potom som pochopil, že si ma predvoláva vrchnosť miestnej Wimbledon Language Academy, aby mi odovzdali certifikát o absolvovaní niečoho, z čoho by som na Slovensku mal pár nezmyslených kreditov. Papier v ruke poteší, ale hodnotnejšie sú vedomosti, skúsenosť, priateľstvá. To už je také klišé.

Vychádzam von a keďže Londýn mi nechcel zostať nič dlžný a leje tak, že som sa nestíhal uhýbať padajúcim bombám chladnej tekutiny zhora, idem domov. Tu si plánujem nasledujúce aktivity, predovšetkým Greenwich observatory, kam ma to ako geografa láka. Obávam sa však, že rozlúčka začínajúca o tretej vo Wimbledone mi zabráni v mojich úmysloch.

Zisťujem, že čiapka chrániaca moju holú (čerstvo ostrihanú) hlavu zostala v škole, kam už nepôjdem. Nie, mám ju rád, školu tiež. Náhodne sa zrážam s Natsumi (moja spolubývajúca z Japonska), ktorá má v ruke kufor s výškou nemenšou ako ona. Ako novodobý gentleman sa ponúknem s pomocou, keďže máme spoločnú cestu. Uffff. Japonky sú silné baby.

Lúčim sa so spolubývajúcou. Pokračujem do školy, kde beriem čiapku a pridávam sa ku skupinke „študákov“ tiahnúcich mojim smerom. Do reči sa dávam s obrovitánskym chlapíkom, ktorý má akcent ako ja. Milan zo Srbska. Preberáme jeho zložitú situáciu v minulosti, súčasnosti i budúcnosti. Je umelec a doma sa nevie uživiť. Z filmov sa naučil po anglicky a potrebuje papier, skúšku. Obdivujem jeho cieľavedomosť. Vysvetľujem mu, že u nás sa deti učia cudzie jazyky od malička. Uznanlivo trasie hlavou. Šťastie.

Vstupujeme do pubu. Doteraz mi prišli všetky tie miestne krčmy tak nejak chladne, ale keď sa zaplnia, ožívajú. Pestrosťou ľudí, jazykov, názorov. Za jedným stolom sedím so slobodne uvažujúcou (v každom smere) slečnou z Brazílie, so chalanmi z Kórejského polostrova, ktorí spomínajú svoju vojenskú službu vlasti, s Japoncom, ktorý má každého rodiča svojich rodičov z rôzneho štátu (myslím, že aj svetadielu). Rozprávam sa s našimi lektorkami, hodnotím ich prístup a ďakujem za to, čo som mohol zažiť na ich hodinách. Vznikajú prekvapivé fotografie a na moje počudovanie som pri zaujímavých a poučno-vzdelávacích rozhovoroch stratil šancu vidieť svetoznáme observatórium. Škoda, ale neľutujem.

Razím si cestu domov, kde si v podažďovej atmosfére predlžujem cestu cez miestny park a uličky chváliace sa svojim pokojom. Sadám za počítač, spisujem všetko prežité a triedim fotky. Stále si myslím, že mať cestovateľského ducha je výsada, ku ktorej každý z nás raz dospeje. Ja si namýšľam, že ma to baví. A v kútiku duše dúfam, že to, čo spisujem, zasiahne pár ľudí. A nielen v mojom okolí. Howk.

A tu je zopár fotografií 😉

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s