Londýn – deň 5.

London5_46Dnes ma prekvapivo zobúdza rozprávka. Anglická. Schádzam po schodoch a pred TV bedňou sleduje mihotajúce sa rozprávky mladší zo synov domácich. Vraj nevie spať, lebo dnes prezentuje v škole projekt a veľmi sa teší. Hmmm, divný to žiak.

Zohrievam sa rannou kávou, vo vlaku a metre si prechádzam vety z „domácej“. V škole som prvý a nemilosrdne rozpútavam rozhovor s každým, kto vstúpi. Nevie prečo, ale aj tu cítiť naťahovačky za včerajší výsledok.

Opakuje sa včerajšok. Gramatika je buď ľahká, alebo podľa tých vzorov moja hlava vie pracovať. V súťaži som svoj tím nepodržal. Mrzí ma to. Komunikácia, komunikácia, komunikácia. Ale keď ja mám problém kvetnato rozprávať ak po slovensky.

Cez prestávku objavujeme ping-pong. Medzinárodný turnaj za účasti Francúzska, Švajčiarska a Slovenska vyhrávam. Za knihami mi to však chalani oplácajú. Domov sa rozhodnem ísť s mladíkom z Lille. Sranda, ako sa snažia rozprávať „žabožrúti“ (dúfam, že ma nebonznete).

Naše cesty sa rozchádzajú. Na radu jedného z Londýnčanov (vďaka Peťo 😉 ) a pani redaktorky z Dobrej školy sa preženiem základným táborom, kde zrak zapichnem na stanici „coach-ov“. Áno, dobre si pamätáte. To sú tie diaľkové spoje. Cesta na Stansted ma výjde na polovicu. Keď sa vie ako, zrazu sa dá aj cestovať za normálne peniaze.

Konečne. Pre dnešok trhám okovy svojich povinností. Smer H M S Belfast. Pre upozornenie. Milujem svoju Lucku, zbožňujem Manchester United a veľmi rád cestujem do minulosti. Bohužiaľ, “na bráne” stojaceho mladého muža neukecám na moju ITIC kartu, tak platím plnú pálku.

Ku všetkému snáď len málo. Stáť vo vnútri delovej veže, kde na vás reve z reprákov kapitám a za vami obsluha diel, to stojí za to. No to pravé višňové prišlo pri výstreloch. Zatriasla sa celá veža. Tak takýto pocit mali chlapci počas bojovej akcie. Z diel syčí para a dym, atmosféra hustne. Je fajn žiť v mierových časoch (aspoň pre nás).

Krátku fotoreportáž z lode a niečo o nej som spracoval TU.

Moju pohladenú a uchlácholenú dušu uzemňuje hlad. Skúšam “ulicovú kultúru”, veď to tu jedia aj chlapi v oblekoch. Jedlo fajn. Problém nastane, ak mám kelímok s umelohmotným príborom vyhodiť. Nikde nevidím kôš. Poprosím slečnu s odpadkami, no odbije ma, že to sú smeti z hotela a nemože to k nim pridať. Vydám sa k rozkopanej jame, kde postáva robotník. Ani on mi nevie pomôcť, hoci pod nohami má dve vrecia stavebného odpadu. Nuž, iný kraj, drahšie smeti. Ešteže som stretol vysávača ulíc.

Dvaja muži z Pakistanu ma žiadajú, či by som im nestisol spúšť. Na foťáku. Takmer si líham, aby som zachytil ich predstavy a oni si to užívajú. “From this angle, and another one…”, oslovujú ma Mr.Photographer. Veselí to turisti.

Presúvam sa k ďalšej lahôdke môjho “military day”. Empire War Museum. Všimnem si, že v ceste mi stojí bratislavský zabíjač času. Obchodné centrum Elephant. Toto si nemôžem nechať ujsť. Ale ako rýchlo som vstúpil, tak rýchlo ma odtiaľ vypudilo. Kam sa hrabú na naše cesntrá. Alebo, vážne sme takí plytkí my?

Do metra musím výťahom. Vzorné čakanie na otvorenie dverí sa mení na komické dávanie si prednosti. Výťah sa naplnil, no zo zadu počuť dievčinu dožadujúcu sa nástupu. “There is no place, impossible!”, ryšavá pani odpovedá pohotovo. Nedá sa? Každý z nás by sa mohol oháňať rukami. Spravím väčší polkrok smerom k pánovi predomnou, ale tu asi ľudia nefandia tlačenici. Dobojované.

Vybieham za svetlom, šprintom kľučkujem ulicami a… NIE!!! Zatvorené. Dôvod na návrat v budúcnosti je jasný. S polovypadnutými očnými guľami čumím na náboje do diel, ktoré vážia 100 ton. Nosili ich lode. Dostrel 30 kilometrov. To by mal čo robiť aj Barón Prášil.

Cestou domov stihnem zablúdiť v nádhernej spleti fantasticky vymaľovaných podchodov, na čo vyčarujem úsmevy viacerých čakateľov vždy pri inom východe, kde sa objavím dva-tri, niekedy aj viackrát. Cítim sa ako surikata. Vždy z podchodu výjdem, stanovím si nadzemný cieľ, zaleziem a opäť výjdem na úplne blbom mieste. Začínam mať aj fanúšikov, dúfam, že si na mňa nedávajú aj stávky.

Zvyšok cesty je fajn, mám trochu nedostatočné schopnosti otvoriť dvere domu, ale po telefonáte s Joannou a použití iného kľúča som zrelý akurát pod tečúcu vodu. To bol deň. Už sa teším, čo mi osud uvarí na zajtra.

Fotogalériu si pozriete TU.

Reklamy

8 thoughts on “Londýn – deň 5.

  1. Slávek Hora píše:

    Super čtení, i když ta slovenčina už mi činí problémy. 🙂 Těším se každý den na nové postřehy s obrázky z Londýna. Díky.

  2. Práve som pochopila, prečo taký záujem o bojovú loď, či vojenské múzeum. Pozrela som si totiž aj iný album na google. Možno vás mám aj ja na niektorej fotografii na blogu, prípadne v mojom fotoarchíve 🙂 Dvakrát som fotila akciu Obliehanie Bratislavy Napoleonom. Chcela som napísať komentár k fotke podchodu s graffiti, no odpísali mi, že komentovať nemôžem 😦 Takže to dám sem – ten londýnsky podchod mi veľmi pripomenul ten náš pri EU.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s