Londýn – deň 3.

Po bezstarostnom vstávaní v predošlé ráno ma tentokrát privádza k životu budík. Musím ale povedať, že som to čakal. Dnes je môj prvý deň v škole. Tento pocit pozná zrejme každý z nás. Rýchle raňajky, kontrola vecí a čakanie na “spolubývajúcu”, ktorá pozná cestu.

Myslím, že pre Joannu (pani domácu) je to krásny zážitok, ako si tak dvaja jej malí synovia spolu so mnou čakajú bezoslov ešte rozospatí na svoj odvoz do školy. A je to tu. Vyrážam spolu s novou spolužiačkou. Celú cestu v rámci svojich možností zisťujeme, čo sa dá, o tom druhom (vo vlaku si to nedovoľujeme, vyzerá, že je tu akási dohoda mlčanlivosti).

“Here it is”, počujem zrazu z úst sympatickej Japonky a moje srdce začne skákať od radosti. Pri vchode ma odchytí manažérka, dá mi vyplniť údaje a test. Odľahlo mi. Netreba rozprávať, stačí písať. To ma naše školstvo naučilo. V pohode, výsledok prekvapivo dobrý, zaraďujem sa do najšikovnejšej skupiny doobedného programu.

Vkráčam víťazne do triedy plnej zvedavých mladých ľudí. Prvé koliečko sa nesie v duch: “Hi, I´m tralalá and I come from šubyduby”. Moje oči žiaria. Dvaja Európania. Inak samí Brazílčania, Kórejčania, Japonci, proste svetový guláš. Ak chcete zapôsobiť na Kórejcov, prezraďte im reklamu na slovaKIA 😉

Ako učiteľ sa teším nielen na to, čo sa budem učiť, ale aj ako sa to budem učiť. Po pár minútach nespokojnosti sa vzdávam. Tu sa nebudem flákať. Toto nie je „štátne školenie“. Téma: Bezdomovci a možné riešenie. Diskusie, rozhovory, hry, skupinové práce. Bez oddychu. Teda po dvoch hodinách 15 minút. Ukecaná Brazílčanka z jednej strany, zvedavý Francúz z druhej. Som nový. V komunikácii zaostávam, v gramatike sa držím, v písomnom prejave patrím k lepším. Čo to si pamätám zo strednej i základky. Je to výhoda? V živote často nie.

Po škole sa všetci rozpŕchnu. Chytám sa skupiny otvorenejších kamarátov z kórejského polostrova. Po chvíli zistím, že ich program so mnou neráta. Nevadí, som vo Wimbledone, škoda nevyužiť. Krásnym a tichým prostredím popri golfovom ihrisku prechádzam k tenisovému stánku. Veľkolepé, bodaj by už aj u nás bol šport kultúrou, pre všetkých.

Metrom sa presúvam do „mesta“. Prekvapuje ma, že od kedy som prišiel, v žiadnom dopravnom prostriedku som ešte nestál. Cieľom je tentokrát Monument. Na otázku, čo sa dá robiť s mojou ITIC kartou, teta ovládajúca vstup odpovedá: „Officially nothing“. Tak šetrím na vstupnom a stúpam po nekonečných schodoch nahor. Štveral som sa na rôzne veže, ale toto je „pecka“. Už len prejsť popri niekom po úzkom schodisku je zážitok. Ale ľudia sú tu milí, tak je to vždy sranda. Výhľad je nekonečný. 350-ročná stavba prebúdza môj rešpekt. Vzhľadom na majestátnosť a výšku usudzujem, že ten požiar v 1666 musel byť fatálny. S roztrasenými nohami oddychujem na lavičke. Padne rozhodnutie. Emócie idem umocniť do Camden Town.

Veľmi rád sa vraciam na toto miesto. Trhy preplnené „voľnoštýliarmi“ s pankáčskym zjavom i myslením. Dá sa tu kúpiť takmer všetko. Zabávam sa na reklamných ťahoch miestnych kuchárok, na spevákoch komunikujúcich s nebom, hiphoperoch skúšajúcich beatbox i nikam čumiacich podivínoch. Bývalý trh s koňmi je cítiť všade. Menšie obavy mám z návštevy toalety (viete, že toto slovo sa skladá z troch ďalších?). Cesta k nej vedie hrôzostrašným schodiskom. Obavy sa rozplynú po otvorení dvier. Ešte aj tie verejné záchody im môžeme závidieť.

Moja túžba po nových Merrelloch je dosiaľ neukojená. Prejdem pár obchodov, urobím si obraz. Je možné, že tu stoja o cca 30€ menej?

V návale atmosféry a povzbudivých pocitov voľnosti sa strácam. Na moje prekvapenie a slová: „Excuse me…“ dotyčný chlapík reaguje svojim chrbátom. Há, našiel som prvého negentlemana (ale možno to bol turista).

Nadzemnou železnicou vyrážam smer Queen´s Park. Miestni jazdci majú byť súperom ManU túto sobotu. Idem skúsiť so svojou chabou angličtinou niečo vyčarovať.

Dnes mám smolu. Statný muž čiernej pleti na otázku zisťujúcu polohu miestneho svetostánku odpovedá slovami začínajúcimi na F, B a S. Aspoň tak som to z jeho rýchleho prejavu pochopil. Ale našťastie som pochopil aj dve pre mňa zrozumiteľné slovíčka: „…that way“. Bohužiaľ jeho ukazovák smeruje na stanicu vlaku, odkiaľ som vyšiel. Musím poďakovať za radu a splniť jeho prianie. Na opačnej strane stanice sa dávam do reči s miestnym štamgastom, ktorý mi vysvetľuje, že názov stanice a meno klubu už dávno nemajú nič spoločné. Vzdávam sa.

Užívam si výhľad horného poschodia doubledeckeru, obdivujem o tri čísla väčšie topánky povedľa sediaceho Inda, som fascinovaný disciplinovanosťou dopravy s večernými zápchami. Čistím počítač rodiny, ktorá ma ubytovala, premýšľam nad domácou úlohou!!! z dnešného sedenia, píšem maily a tento blog. Dnešok ma zbil. Nielen moju telesnú schránku.

Ako hovorí peblss: „Pod perinkou je „čik-čik“ domček“. Na dnes mi stačilo. Zatváram oči a s jemným, no o to spokojnejším úsmevom na perách odchádzam do nepočítačového virtuálneho sveta.

Dobrú noc.