Londýn – deň 2.

towerbridgeVzhľadom na závažné a viacmenej školenianepovinné víkendy v poslednej dobe som sa konečne riadne vyspal. Vstať o deviatej bola moja doména za študentských čias a veľmi rád si to pripomínam.

Raňajky sa niesli v duchu príjemnej konverzácie s pánom domácim. Vyšší chlapík s mierne prepadnutými lícami a od rozmýšľania vyleštenou zadnou stranou hlavy. Hneď sme si padli do oka. Tichý človek, podobne ako ja. Popri popíjaní kávy a hryzení do toustov sme toho prebrali veľa. Ako chlapi. Pár viet. Až prišla téma No.1. Áno, futbal. Už dávno som nevidel tak divne skrútenú tvár pri vyslovení Man Utd. Čo už, ja si myslím svoje a on zrejme tiež. Londýnčan. Ale synov má zlatých. Jeden z nich sa mi predstavil ako Bob, hoci je Janek. Srandista po otcovi.

Je krásny deň a keď si odmyslím fúkanie studeného vetra, tak slniečko naozaj hreje. Vydávam sa do základného tábora. Na pláne mám romantickú prechádzku sám so sebou. Tiež po dlhej dobe. Teším sa. Trasa vytýčená.

Rozcvička smerom k Horse guards parade (čo ja stále na tých uniformách vidím), obdivovanie nedokonalosti cínových vojakov a šup ho smerom k Duke of York Monument. Už druhýkrát v živote vzdámav hold (to je čo za spojenie???) sochám pána Scotta a Franklina, ktorí ma od maličkatého malinkata udivovali svojou vôľou i osudom.

Akoby náhodou si odbočím na Piccadilly Circus a takmer so slzami v očiach sledujem, čo všetko môže mať na sebe emblém United. Po dvoch hodinách výberu si poviem dosť, všetko vrátim na svoje miesto, úsmevom odpoviem predavačom na ich pohľady a šup ho naspäť na spojnici Traffalgaru a Buckinghamského palácu. Krátka pauza a fotenie sa s gardou (teraz som mal šťastie, kvôli kose sa prechádzali a žalostne klopýtali “ťažkýma botama”). Cez Green park to mám len kúsom k Wellingtonovej arche, kde sa nestačím diviť, ako sú aj dnešní Briti vďační svojim predchodcom za obranu impéria.

V Hyde parku si konečne sadnem a chystám sa zahryznúť do práve kúpenej žemle. Nie som sám. Pristúpi ku mne tvor čajkovitého vzrastu a jasným škrekotom mi dáva najavo, že papať budeme spolu. Na oplátku odháňa všetky iné druhy vtáctva. Sympaťák. Ale len do chvíle, keď má už dosť. Potom si len bezbranne sadne opodiaľ a nechá najesť aj ostatných. Už viem, ako funguje SBS-ka. Výpalník jeden.

Obratne sa vyhýbam všetkým prechádzaniachtivým, korčuliarom, futbalistom aj jazdcom na koňoch a zisťujem, že oddychovať sa dá aj vo veľkom meste. Doteraz však nechápem, čo znamená kút v parku, kde je strašne veľa ľudí, ktorí po sebe hučia ako davy červených diablov po góle Rooneyho. Zisťujem, že to má náboženský podtón, no ani pri jednom rečníkovi nevydržím dlho. Po príchode vyparádených skinheadov žasnem, akú premenu zažilo toto hnutie na našom území. Ale priznávam, fotil som ich radšej od chrbta.

Trochu sa ešte potúlam miestnymi uličkami (veď čo je lepšie, ako sa vedome stratiť a nasávať atmosféru neznámeho len tak). Po znovuobjavení metra si vytyčujem ďalší cieľ. Tower. Paráda. Mám slabosť na pevnosti, hrady a pod. A Tower predčil moje očakávania. Dávam zabrať “foťáku”, z každej strany oblieham pre mňa zatiaľ nedobytú záležitosť. Padá šero. Aj zima  už trhá na framforce moju bundu. Prechádzam cez Tower Bridge, očami odmeriam veľkosť a pýchu H M S Belfast. Toto musím vidieť. Je zatvorené, tak sa pre dnešok vzdávam a hlásim ústup zo svojich pozícií.

V domovskej štvrti vystupujem z autobusu spolu s neznámou Japonkou (kľud, u “mojej” rodiny býva jedna, len ešte neviem aká). Snažím sa ju dobehnúť, ale ona asi zo strachu kopíruje moju rýchlosť pár metrov predomnou. Keď prejde náš dom, som rád, že som neoslovil niekoho cudzieho. Zvítavam sa s domácimi, hodnotím deň a v tom…áno, tá Japonka je tu. Strach jej vážne nedovolil spomaliť (pre vysvetlenie: počas príprav na Londýn som sa nechtiac oholil tak, že som si musel ostrihať do hola hlavu, možno pre to tie obavy).

“Nice to meet you” znie tak smiešne s japonským prízvukom. Mí tú. Zrejme aj moja slovenčina je v anglicku menej tradičná. Pri konverzácii jemne a neslušne privieram očká, tak sa vyhováram a idem si dať rande so svojou novou postieľkou. Veď dnes už mám adaptér. Tak si niečo pustím, na dobrú noc. Za odvahu, výdrž, statočnosť. A zajtra hurá do školy. Len tentokrát budem na druhej strane. Budem sa hrať a počúvať.

Fotogalérka dostupná TU.

Reklamy

4 thoughts on “Londýn – deň 2.

  1. julo píše:

    … si dobrý písač. Už som to raz konštatoval, no natoľko sa zlepšuješ, že to vedome opakujem: mohol by si sa tým aj živiť.

  2. Fakt veľmi dobre napísané… Číta sa to samo a je tam toľko melanchólie, že si človek (ja ešte aj úplne vtiahnutý do deja) dokonca oddýchne.

    Pokračuj ďalej, lebo takto som v Londýne ešte nebol… 😉

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s