Londýn – deň 1.

“Kde ste boli doteraz!!! Ako si to predstavujete, máte tu byť dve hodiny pred odletom!!!”, takto sa začala moja cesta na bratislavskom letisku.

Môj ďalší životný let bol bez turbulencií a oných zážitkov hrôzy a tak som štastne dorazil. Stansted. Zober si “coach”, ten je v pohode. Lenže, vyriešiť záhadu tohoto slovíčka v slovníku sa mi podarilo až neskôr. Asi. Vláčikom za 21 libier (cestovanie Briti nemajú radi, preto je zrejme take drahé). Cestu mi spríjemňoval obrovský chlapík čiernej pleti, zamestnanec železníc. Robil prieskum pomocou dotazníka. Ani Bratislava nevedel napísať. Srandista.

Tottenham Lane (ešteže sa orientujem vo futbale). Prestup na metro, pardón, UNDERGROUND. Musím si kúpiť celotýždňový lístok. Naozaj sú tu všetci takí napomocní a milí? Vôbec nebol problém s informáciami ani odpoveďami.

Konečná, vychádzam na povrch zemský. Ejhľa, Londýn. Naozajstný. Niekto je v šľapkách, iný v krátkom tričku, šortky nie sú výnimka. Som rád, že mám po uši zapnutú zimnú bundu a čiapku na hlave. Nech vedia, že nie som tunajší.

Udivuje ma doprava. Doubledecker, jeden za druhým. Nastupujem. Postavím sa tak, aby som videl, ktorá že je to zástavka, keď stojíme. Na moje šťastie sa to píše i hovorí aj v buse. Som “doma”. Ubytko fajn, pani domáca ma vyzvŕtala z angliny, vysvetlila čo a ako a poslala do mesta.

Mám nové hobby. Sedieť nad šoférom. Paráda. Som prekvapený, že s mojím trojročným HTC HD2 tu budím rešpekt. Takmer každý má v ruke “jabĺčko” a na ušiach sluchátka. Pozerajú filmy, blúdia po nete, vyberajú hudbu. Je fajn si užívať tú atmosféru.

Victoria. Stanica i moje víťazstvo. Tu som sa rozhodol rozbaliť môj osobný základný tábor. Nech sa deje čokoľvek, sem musím trafiť.

Moje prvé kroky viedli komerčným chodníkom k Westmisterskému opátstvu a Traffalgarskému námestiu. Odkedy som tu bol naposledy, nič sa nezmenilo. A to je fajn. Čo človek očakáva, aj dostane. Kam sa pohnem, je zima. Domácim to nevadí, zapôsobili na mňa rôznym vyjadrením slova obliecť sa.

Pred národnou galériou som účastníkom koncertu aj pozorovateľom umelcov. Poľskí chuligáni opodiaľ akoby ani nepatrili na toto miesto (aký to mohol byť zápas?). Ešte pár metrov k Temži. Tu stretám skupinku starších dám oblečených v dresoch Chelsea. Aký to citeľný rozdiel. Ide sa domov.

Po ceste vidím spacáky a príležitostné “príbytky”. V nich mladí ľudia. Uchytiť sa tu asi nie je ľahké. Stanica Victoria. Musím sa priznať, že otravujem policajta aj miestnu obsluhu, aby som sa dostal do metra. Všetko tu má také iné, väčšie rozmery.

Príchod “domov”. Zoznámenie sa s ďalším členom rodiny. Krátka spoveď a šup ho. Som sám, v cudzej krajine, cudzom meste, cudzom dome. Ale táto posteľ bude týždeň len a len moja. Nemám adaptér na miestnu elektrickú sieť, tak po dlhom čase zaspávam bez rozprávky. Nevadí, už si premietam, čo ma asi stretne zajtra.

Fotogalérka dostupná TU.

Reklamy

6 thoughts on “Londýn – deň 1.

  1. Zaspomínala som si na moju prvú a zatiaľ aj poslednú cestu do Londýna a miestami som sa usmievala, lebo som si mnohé veci živo predstavovala 🙂 My sme leteli do Lutonu a nezdá sa mi, že cesta autobusom do Londýna bola taká drahá. Škoda, že som si aj takéto veci nepoznačila na mojom blogu Potulky svetom.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s