Obed. Viem, že po ňom mám v škole ešte “nejakú” robotu. Vrámci oddychu sa prejdem kvôli krátkemu nákupu do neďalekého obchodu. Nabrať kyslík, prevetrať hlavu.
“Pohni si, vlečieš sa ako taký debil!” Počuť z úst mamičky, ktorá sa konečne dočkala svojej ratolesti vychádzajúcej zo školy. Pravdepodobne majú naponáhlo a rodinné striebro o tom nevie. Nestíham reagovať, pregĺgam v šoku.
Pokračujem v smere svojej cesty.
“Už som ti nie raz vravela, mňa vôbec nezaujíma, čo ste dnes robili v škôlke!” Asi takto vítala svojho šprintujúceho potomka mamička tlačiaca kočík, ktorý sa šiel očividne s niečím pochváliť. Moja odvaha na akciu nulová. Obarený prepletám nohami ďalej.
Nie, nezobudil som sa. To nebol zlý sen. Je to zlá realita. Preto prosím všetkých na školách, prekvapte deti pochvalou, záujmom, rozhovorom.
Niekedy toho rodičia majú naozaj dosť. 😦
Sopúšik žije na nete 
Dobrý postreh. A ja sa prihováram za staršie deti a aj za dospelých, pretože taká pochvala poteší v každom veku… Ďakujem!
Ty sa chváliš aj sám, samozrejme výsledkami som mal na mysli 😉
Dobrá pochvala nikdy nie je zlá. Hlavne nech je úprimná a nezištná.
A ja len dopíšem…nech je čo najčastejšia a odôvodnená.
amen
Samozřejmě, že takové těžké chvilky může mít každý z nás. A někdy může být vše i trochu jinak…
Vybavuju si rodinku, která šla přede mnou. Mezi rodiči se houpalo školkové děcko a oba rodiče častovali nejen sebe ale i dítě slovníkem, který bych si za rámeček nedala.
Pak se dítě pustilo, načež zakoplo a odřelo si koleno. \maminka začala objímat a chlácholit, tatínek vzal do náručí… a situace byla najednou téměř ideální.
Souhlasím: chvalme, chvalme, protože nikdy nevíme, jestli nejsme jediní, kteří tak činí.
Veď to…nikdy neviem, čo (kto) je za tým, tak sa snažím byť milý, ako sa len dá. A tá posledná veta: 😦