Planetárium Hlohovec

Ráno, pondelok. Zima, čerstvo napadaný sneh a obavy, či sa dnes dostaneme na miesto, o ktoré máme ako výskumníci vesmíru záujem. Po počiatočných problémoch so spočítaním (skúste vysvetliť skoro štyridsiatim piatačikom a siedmakom, že treba mať poriadok v počte a menách) sme sa konečne prepracovali do autobusu. Je ako nový, vyčistený a chceme, aby taký aj zostal. Nasledujúce inštrukcie asi padajú na úrodnú pôdu a na prekvapenie nás pedagógov deti „takmer“ v tichosti sedia. Mne to však nedalo, poznám už takéto exkurzie autobusom. Tak sa rozbehnem smerom k zadnej časti, predsa len, poslednýkrát spočítať, či niekto nenastúpil niekam inam, a pochopil som. Generácia sa zmenila. Deti majú zábavu. Už to nie je smiech, rozhovory, presadanie si. Každý v ruke telefón, poprípade iné zariadenie do ruky, s ktorým sa dá počúvať hudba, hrať hra, komunikovať s neviem kým, jednoducho čokoľvek, čo zaujme moderného mladého žiačika. Čo už.

V takomto duchu prejde cesta napriek snehu vcelku bezproblémovo až k nášmu cieľu, kde sa ale do kopca k planetáriu rozhodneme ísť predsa len po vlastných. Tých pár sto metrov je nekonečných. Biela hmota pod nohami nám robí starosti aj radosti. Každému podľa výzbroje a výstroja. Konečne. Sme v cieli. Budova planetária Hlohovec. Máme čas, skupina pred nami má prednášku ešte pol hodinku. Snažíme sa byť ticho. Zima rastie. Povetrím začínajú lietať guľaté granáty, ktoré sa rozplesknú na chodníku, na stene budovy, na spolužiakovom chrbte. Už sa mi zdá, že je to nebezpečné.

Moje upozornenia piataci zrejme nechápu, neodradí ich ani to, že si ich pritiahnem k sebe a „kontrolujem“ ich zblízka. Nič, im to nevadí, veď čo im môžem. Uvedomujem si, že nerozumejú mojej reči, sú zvyknutí na iný jazyk asi aj iné výchovné metódy. Keď to nejde takto, treba si poradiť. Vysielame skupinu stavebníkov, ktorí nám na blízkom kopčeku postavia mini snehuliaka chudáka, obeť našej agresivity. Lepšie zdemolovať a zguľovať snehuliaka ako spolužiaka. Čas vypršal. Otvárame dvere a vstupujeme. Víta nás nielen teplo budovy, ale aj trojrozmerné obrázky na stenách a duch tajomnosti. Cez pootvorené dvere vidíme dovnútra akejsi kupoľovitej miestnosti. Odkladáme si bundy, vetrovky, šále, rukavice, čiapky.

Zasadáme do veľmi príjemných kresiel, ktoré sú prispôsobené na to, aby sme mohli „čumieť“ do polguľovitého stropu. Svetlo sa pomaly stráca. Popritom nás do tajov vesmíru zasväcuje miestny pracovník, už po prvých slovách je jasné, že odborník. Tma už vyhrala nad akýmkoľvek zdrojom svetla a nad našimi hlavami vidíme celú nočnú oblohu. Neuveriteľné. Zisťujeme, kde sú aké hviezdy, súhvezdia. Nielen podľa bodov. Vidíme ich aj nakreslené a pospájané. Paráda. Slová od nášho sprievodcu hltáme takmer bez dychu. Bohužiaľ, nie všetci. V tme je hrdina každý. Odniekiaľ počuť detské hlasy. Neustále. Snažím sa byť trpezlivý, veď to možno patrí k tomu, čo nám ukazujú. Ale rušenie neprestáva, rozhodnem sa zasiahnuť. Postavím sa, vyrozprávam a skoro netrafím na svoje kreslo. Prekliata tma. Ticho vydrží chvíľu, potom celý proces zopakujem. Žiadny efekt. Aha, iný jazyk, slovo nestačí. Škoda. Je mi to ľúto. Kvôli sebe, kvôli tým, ktorí podobne ako ja sú hladní po vedomostiach, kvôli pánovi, čo tak očarujúco rozpráva. Hanbím sa. Zasiahne aj on. Ani on však nerozpráva tým jazykom, ktorému piataci rozumejú. Skúša to napriek nezdaru. Pokračujeme, sme takmer u konca. Ale ten prišiel skôr, svetlá sa vynárajú z tmy, začíname opäť vidieť. Vymeníme si pohľady so sprievodcom nášho objavovania. Uznáme, že je to prehra.

Odchádzame. Cesta domov sa nesie v podobnom duchu ako tá ranná. Sedím po tichu. Rozmýšľam. Nechápem. A budem veľmi rád, ak naši rušiči porozmýšľajú a čo najskôr pochopia, koho to v ten deň bola väčšia prehra. A ja mám ponaučenie. Tento typ vyučovania nechápe a nezvládne každý, to je jasné. Zaujíma ma však nástroj, taký, ktorý nám učiteľom napovie, či sa to oplatí. Pre koho. Piataci budú mať čo robiť, aby si svoju povesť napravili.

A koho by to zaujalo, tu je ešte aj skromnejší obrazový materiál.

Reklamy

One thought on “Planetárium Hlohovec

  1. Helena píše:

    No škoda,že som sa nemohla zúčastniť……pán učiteľ to tak dokonale opísal,že som mala pocit,ako keby som tam bola…..
    Vypadá to tak, že niektorý si výlet užili nielen guľovačkou , ale i zaujímavou prednáškou. Je len veľká škoda,že poniektorý jedinci si nevedia vážiť to,že sa niekam vôbec dostanú, že sa dozvedia niečo nové a zaujímavé a majú to možnosť dokonca i vidieť………..že im učitelia chcú spestriť vyučovanie……čo už…..

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s