Toskánsko – deň prvý

Posledná batožina naložená, cieľ našej cesty – Toskánsko. Pred nami desať hodín cesty autom. Klíma zapnutá na minimum, za oknami sa hýbu vrcholky Álp a my si pospevujeme hity rokov šesťdesiatych.

Hodina za hodinou ubieha neúprosne pomaly a šialene rovnomerne. Štandard uzavretej kabíny auta meníme len z dôvodu dočerpania paliva. Diaľnice zakrývajú výhľad, preto využívame možnosť ísť rýchlo no nie zbesilo. Už nech sme tam.

Schádzame z nudných diaľnic a vydávame sa na kľukaté cestičky. Civilizáciu v podobe preplnených turistických centier a veľkých miest nechávame za sebou. Občas nám cestu skrížia divoké zvieratká. Súvislé dediny sa menia na osamote stojace domy a farmy. Povrch vozovky stráca svoju pevnú konzistenciu a serpentíny s nami rozohrali partiu o našu dobrú náladu. Vo vzduchu je už ale cítiť, že sme dorazili do oázy pokoja a samoty.

Bývalý kostol, kde budeme bývať prvé dni, sa s nami okamžite spriatelila. Domáci manželský pár nám odporúča večeru v miestnej reštaurácii, kde dnes výnimočne varí chlapík z „mesta“ svoje tajné špeciality. Nie, nie je to reštaurácia s nápisom „original italian restaurant“. Príbor, prestieranie, stoličky, obsluha – nič z toho sa tu nehrá na eleganciu, lesk ani vtieranie. Najdôležitejší je gastronomický zážitok. S angličtinou či nemčinou tu nevystačíme. Očný kontakt, gestá a úsmev však všetko vyrieši. Predjedlo v podobe bruschetty rôznych druhov vzhľadom na nami prekonanú cestu zmizlo z taniera okamžite. Druhý chod v podobe ochutnávky z miestnych šuniek a syrov prekonal všetky očakávania a naše chuťové bunky začali hlasito koncertovať. Cestoviny s hľúzovkou či špargľou elegantne uspokojili predstavu o nemäsitom jedle. Čo sme však podcenili, bol chod štvrtý. Králičie či teľacie mäsko servírované s upravenou zeleninkou nechalo kričať naše žalúdky o pomoc. Už naplnení rozličnými chuťami a vôňami však neodolávame ani tejto pochúťke. Pomaly sa nám míňa plná karafa vína. Koniec? Nie, na záver objavujeme čaro sladkých koláčov a prekvapujeme miestnych odmietnutím kávy o desiatej večer. Tak nám aspoň nosia nápoje alkoholického charakteru, vraj toto sme ešte nepili.

Mali pravdu. Celý dva a pol hodinový kolorit večere sme ešte nemali. Väčšina stolíkov sa smeje. „Itália“, to nie je len večera. To je posedenie si s priateľmi s občasným zobnutím si do ďalšieho chodu skvele pripravených jedál. Začiatok dovolenky ako má byť. Už len hodiť sa do postele a spustiť režim spánok. Od zajtra totižto začína ničnerobenie.

Reklamy

Učme sa (aj) od mladších

bikemanHádajte kto a ako nakreslil obrázok napravo? A viete, kto ma motivoval vyskúšať si kreslenie na tablete? Ale to som vlastne odpovedal na prvú otázku. Hmmm…

Zodpoviem i druhú.

Veľmi som sa tešil, až tak, že mi ráno neprekážal dážď ani surové počasie. Dnes som po zime (ročné obdobie) vybral bicykel a začal zaberať na ceste do práce. Popri tom som si s úsmevom zaspomínal na cestovanie v autobuse. Kvapky mi sťažovali nádych, otravný bol aj pocit jemného štípania na rukách. Ja som sa však usmieval. Nielen v duchu, na celé telo, celú tvár. Očami som vyhľadával ľudí, aby som zdieľal svoje nadšenie a radosť z pohybu a voľnosti na bicykli. Počas celých 5 km svojej etapy som však narazil len na jednu jedinú pozitívnu odozvu.

Veď počasie bolo pod psa. Rozumiem. Len malé dieťa s údivom hľadelo na smejúce sa čudo, ktoré sa rútilo popri ňom. Tipujem, že malo rovnakú radosť ako ja. Aj z dažda, aj z pohybu, aj zo slobody. Veď niekedy sa treba tešiť len tak, z maličkostí. Ako my teraz.

Potom som obkreslil cyklistu. Spravil som si detskú radosť. Vždy som chcel vedieť takto kresliť. Dnes to už viem. Aj preto sa chválim. A očami hľadám naďalej niekoho, komu sa niečo podarilo a tiež sa chce pochváliť. Hoc len pohľadom. Hoc len úsmevom.

Nepočítajte, vymýšľajte. Veď matematika je hlavne o tom

bodovanie-operaciiAk máte čas, preskočte body 1, 2 a 3 a pokračujte od slova Vy nižšie. Inak nie je potrebné čítať celý článok, tu je jeho zhrnutie v 3 bodoch:

  1. Zadanie (klik)
  2. Zápis výsledku (klik)
  3. Doterajšie riešenia (klik)

Vy, ktorým nerobí problém sčitovanie, odčitovanie, násobenie a delenie celých čísel, vy môžete pokojne čítať ďalej. Ostatní si prosím choďte po kalkulačky, vráťte sa a taktiež čítajte ďalej. Pred vami je jednoduché zadanie. Tu je jeho text (pre lenivších je tu i prívetivejšie zadanie na tomto linku):

Vytvor rovnicu podľa týchto podmienok:

  • každú číslicu môžeš použiť len raz,
  • nemusíš použiť všetky číslice,
  • využiť môžeš matematické operácie +, -, * a /,
  • výsledok sa rovná číslu 36.

Môžeš použiť tieto číslice: 9, 6, 2, 3, 5 a 2.

A teraz sa oboduj. Každá použitá matematická operácia je za určitý počet bodov: sčítanie za 1, odčítanie za 2, násobenie za 3 a delenie za 4 body. Koľko bodov si získal?

 

Aby nedochádzalo k nedorozumeniam a zadanie pochopil naozaj každý, tak uvádzam jednoduchý príklad: Vytvoril som rovnicu 2 . 3 . 6 = 36, v ktorej som použil dve násobenia po 3 bodoch, spolu mám teda 6 bodov.

A teraz vyhodnocovacia časť aktivity. Ak ste smelí, máte originálne riešenie a chcete sa porovnať s ostatnými, môžete svoj výsledok zapísať TU.

Vyhodnotenie a odpovede ostatných si môžete pozrieť TU.

Som zvedavý. Koľko a akých riešení nájdeme. Vďaka.

Miloš

 

Ako premeniť triedu na spolok usmiatych ľudí? Veselý tip, ktorý to dokáže.

doodle-kidsKaždý si to pamätá. Učiteľ sa niečo opýta a väčšina z nás hľadala akýkoľvek iný bod záujmu okrem priestoru, odkiaľ práve zaznela otázka. Len aby sa nám nestretli pohľady. Priznávam, ako človek stojaci za katedrou sa mi ten pocit páčil.

Zaužívaným pravidlom na našich školách je “dohoda”, že ak ľubovoľný žiak vie na otázku pedagóga odpovedať, zdvihne ľavú alebo pravú prednú končatinu do výšky a prstami naznačí znak víťazstva. Zákonite ale ten žiak, ktorý odpovedať nevie, zostáva neaktívny. Radšej pozerá niekam do “virtuality” a tvári sa, že premýšľa.

Mne by sa ale pozdávala iná dohoda. Verím, že sa jej využitie v triede oplatí so žiakmi/študentami aspoň skúsiť. Možno len kvôli srande, ktorá jednoznačne na hodiny s mladými ľuďmi patrí. Nová dohoda by mohla mať takéto znienie: Žiak, ktorý nevie odpovedať na otázku, sa pozerá učiteľovi do očí a usmieva sa pri tom. Každá iná reakcia (pohľad na lavicu, spolužiaka, von oknom) je považovaná za pripravenosť odpovedať na otázku.

Skvelé. Usmievajúca sa trieda venujúca pozornosť učiteľovi. Niekoľko ďalších podobných zaujímavých tipov na oživenie triedy nájdete napríklad tu.

Prepáč, niektorí sa ale naozaj snažili

kartyAhoj Matej,

možno by sa tento príbeh dal napísať aj očarujúcejšie, napínavejšie, agresívnejšie. Ja sa však budem snažiť chronologicky popísať situácie, ktoré vedú k vysvetleniu. K vysvetleniu toho, že napriek snahe viacerých sa nie vždy dá dokončiť dobre rozbehnuté dielo.

Poďme na to. Bolo 16.7. Deň našej svadby s Luckou. Ozaj, ďakujeme ti ešte raz za tvoju milú reč pred sálou plnou ľudí. Bol to zároveň deň, kedy sa stretol osud dvoch športovcov. Vyslúžilý hokejista, ktorý vyrastal na ľade s hráčmi nosiacimi na drese mená ako Šatan, Višňovský a pár ďalších, sa dal do reči s tebou, nastupujúcou generáciou tohto športu. Ty ako mladá puška si pre tento šport nadšený, to na tebe vidí každý. Sám som mal česť vidieť, čo sa dá predviesť so svojím telom pri rozcvičke brankára na koberci v hotelovej reštaurácii. Au. Klobúk dole. Ale makaj na sebe ďalej.

Slovo dalo slovo. Veterán v “hokejovom dôchodku” ti sľúbil podpisové karty. Karty hráčov vyššie menovaných v druhom odseku tohto článku.

Pár dní na to mi na svojom smartfóne svieti prijatá fotka. Fotka kartičiek s venovaním. S venovaním!!! A ako dôkaz aj obrázky lovca autogramov s oboma svojimi bývalými spoluhráčmi. Skvelé. “Miloš, balím to, daj mi adresu, kam to ide a posielam,” znel text za prijatými fotkami.

Čakanie. Deň, dva. Prvá trieda Slovenskej pošty je vraj rýchla. Ďalší a ďalší deň. Potom ešte jeden. A ďalší.

Ja viem Matej, s mamou som si písal. Aj adresu sme kontrolovali. Neprišlo zatiaľ nič. Zatiaľ však stále veríme, že každý v reťazci doručenia dôležitej obálky, že naozaj každý si plní svoju úlohu ako má.

Popýtame sa, či by to nešlo doručiť rýchlejšie. Možno to pomôže. Ozvem sa. Hokeju zdar.

Miloš

Prečo klameme sami seba?

196HMám úžasnú prácu, to ale asi viete. Okrem množstva iných vecí s mojím kolegom a kamarátom venujeme časť svojej energie do rozširovania obzorov vychádzajúcich hviezd učiteľského stavu (súčasných študentov učiteľských smerov) v oblasti využívania technológií vo vzdelávaní.

Po jednom takomto sedení so skupinkou šikovných mladých ľudí som vyrazil za dvomi “budúcimi” kolegyňami s otázkou, prečo vyzerali na začiatku také sklamané a smutné. Ich odpoveď ma, slušne povedané, umlčala: „My sme si mysleli, že sem prídeme, zapíšeme sa a odídeme.“ OUHA!!!! Našťastie napriek tomu, že boli s nami dobrovoľne, zostali, započúvali sa a vydržali. Dokonca som k záveru našej spoločnej hodinovky badal úsmev na ich tvárach. Poďakovanie so slovami “ale bolo to zaujímavé” chutilo od nich ako čerstvo napadaný prašan lyžiarovi-fanatikovi.

Ak si dám tento prípad do súvisu s nie tak dávnou prosbou inej skupiny študentov, ktorá za nami prišla “po pečiatku” so slovami: „Potrebujeme prax, ale viete, nechceme zaťažovať ani vás a hlavne ani seba,“ musím smutne konštatovať, že je niečo nesprávne.

Títo študenti len využívajú, čo sa im dovolí. Na základe skúsenosti zrejme vedia, že občas takýmto spôsobom uspejú. Prečo ale nám dospelákom záleží viac na papieri/pečiatkách ako na … (vedomosti, zážitku, poznaní …). A  hlavne. Prečo klameme sami seba?!?

Tieto Vianoce boli super

old_traffordPoznáte to. Slušne najedený s primeranými očakávaniami si “pod stromčekom” rozbaľujem posledný darček. Obálka a v nej cesta na miesta, kam patrí časť môjho ja, ako sa spieva v tejto pesničke.

Vy viete, čo pre mňa znamená UNITED. A čo som pre UNITED ja :), hoci to nedokážem racionálne vysvetliť. Po viac ako 13 500 nociach som sa dočkal. Odteraz si už môžem povedať: „Bol som tam, v Divadle snov, na Old Trafford.“ Na mieste, kam sa upiera môj pohľad minimálne raz za dva týždne počas väčšiny roka.

Videli sme zápas, ktorý by nenadchol neutrálneho fanúšika. Ak však poznáte klub a jeho hráčov, cítite neuveriteľnú atmosféru a energiu, rozum ani emócie nedokážu rozpoznať, čo je objektívne.

Boli sme pri tom, ako miláčik domácich Anthony Martial vsietil 1 000 gól na “posvätnej” pôde v rámci Premierleague (druhý v poradí tejto štatistiky zatiaľ ku dňu 6.4.2016 len 916). Konečne sme si mohli zakričať GÓL!!! bez toho, aby sa niekto pozastavoval nad tým, že pri pozeraní TV niekto dokáže prísť o hlas.

Počuli sme dav 76 000 konzumentov tejto zábavy kričať na 22 spotených ľudí. Zažili sme choreografiu s vlajkami na tribúnach pri príležitosti premenovania Južnej tribúny na Sir Bobby Charlton stand.

Bolo toho viac. Chcel by som ale napísať ešte jednu dôležitú vec: „Ďakujem, LUCKA, aj za tento vianočný darček!

sir_bobby

Nádherné poďakovanie legende klubu, Sir Bobbymu Charltonovi.