Prečo klameme sami seba?

196HMám úžasnú prácu, to ale asi viete. Okrem množstva iných vecí s mojím kolegom a kamarátom venujeme časť svojej energie do rozširovania obzorov vychádzajúcich hviezd učiteľského stavu (súčasných študentov učiteľských smerov) v oblasti využívania technológií vo vzdelávaní.

Po jednom takomto sedení so skupinkou šikovných mladých ľudí som vyrazil za dvomi “budúcimi” kolegyňami s otázkou, prečo vyzerali na začiatku také sklamané a smutné. Ich odpoveď ma, slušne povedané, umlčala: „My sme si mysleli, že sem prídeme, zapíšeme sa a odídeme.“ OUHA!!!! Našťastie napriek tomu, že boli s nami dobrovoľne, zostali, započúvali sa a vydržali. Dokonca som k záveru našej spoločnej hodinovky badal úsmev na ich tvárach. Poďakovanie so slovami “ale bolo to zaujímavé” chutilo od nich ako čerstvo napadaný prašan lyžiarovi-fanatikovi.

Ak si dám tento prípad do súvisu s nie tak dávnou prosbou inej skupiny študentov, ktorá za nami prišla “po pečiatku” so slovami: „Potrebujeme prax, ale viete, nechceme zaťažovať ani vás a hlavne ani seba,“ musím smutne konštatovať, že je niečo nesprávne.

Títo študenti len využívajú, čo sa im dovolí. Na základe skúsenosti zrejme vedia, že občas takýmto spôsobom uspejú. Prečo ale nám dospelákom záleží viac na papieri/pečiatkách ako na … (vedomosti, zážitku, poznaní …). A  hlavne. Prečo klameme sami seba?!?

Tieto Vianoce boli super

old_traffordPoznáte to. Slušne najedený s primeranými očakávaniami si “pod stromčekom” rozbaľujem posledný darček. Obálka a v nej cesta na miesta, kam patrí časť môjho ja, ako sa spieva v tejto pesničke.

Vy viete, čo pre mňa znamená UNITED. A čo som pre UNITED ja🙂, hoci to nedokážem racionálne vysvetliť. Po viac ako 13 500 nociach som sa dočkal. Odteraz si už môžem povedať: „Bol som tam, v Divadle snov, na Old Trafford.“ Na mieste, kam sa upiera môj pohľad minimálne raz za dva týždne počas väčšiny roka.

Videli sme zápas, ktorý by nenadchol neutrálneho fanúšika. Ak však poznáte klub a jeho hráčov, cítite neuveriteľnú atmosféru a energiu, rozum ani emócie nedokážu rozpoznať, čo je objektívne.

Boli sme pri tom, ako miláčik domácich Anthony Martial vsietil 1 000 gól na “posvätnej” pôde v rámci Premierleague (druhý v poradí tejto štatistiky zatiaľ ku dňu 6.4.2016 len 916). Konečne sme si mohli zakričať GÓL!!! bez toho, aby sa niekto pozastavoval nad tým, že pri pozeraní TV niekto dokáže prísť o hlas.

Počuli sme dav 76 000 konzumentov tejto zábavy kričať na 22 spotených ľudí. Zažili sme choreografiu s vlajkami na tribúnach pri príležitosti premenovania Južnej tribúny na Sir Bobby Charlton stand.

Bolo toho viac. Chcel by som ale napísať ešte jednu dôležitú vec: „Ďakujem, LUCKA, aj za tento vianočný darček!

sir_bobby

Nádherné poďakovanie legende klubu, Sir Bobbymu Charltonovi.

 

Austerlitz 2015 (našťastie len rekonštrukcia)

napoleonRanná hmla, zima, tichý dupot desaťtisícov dobrovoľne či nanútene oblečených mužov a žien do uniforiem. Píše sa 2. december 1805, skoro ráno. Už o pár hodín na tomto poli bude bez pohnutia ležať každý desiaty zo zúčastnených 150 000 ľudí. Jatky.

O pár storočí sa o tejto udalosti budeme učiť ako o majstrovskom ťahu z taktického hľadiska, tzv. levom skoku, ktorý Napoleona tak preslávil v bitke pri Slavkove. Do úzadia sa dostanú útrapy, rany, výkriky, bezmocnosť, krv, odthnuté údy. Jednoducho osudy tých, ktorí si to “vypili”. Tých si pripomenie málokto.

Aj preto sme sa s kamarátom o 210 rokov neskôr vydali na rekonštrukciu tejto slávnej bitky nepoleónskej éry. Na poliach, kde sa pochovávalo po tisícoch, pochoduje 1 500 nadšencov v dobových uniformách. Ak si uvedomíme, že v sedemdesiatych rokoch túto akciu rozbiehalo 14 chalanov s mušketami, snímam pomyselný klobúk dole pred ich manažérskym kúskom.

Je zima. Napriek modernému spodnému prádlu a nepremokavej obuvi len pleštím oči, ako sa množstvo ľudí radí vedľa seba do šíkov, padá predstierajúc zranenie, uteká pred kopytami ťažkej jazdy a bezmocne sa prizerá hlučnej delostreleckej paľbe. Po pár hodinách na zime utekáme preč a nastupujeme do auta netrpezlivo očakávajúc teplo.

Obrázok hore hovorí o idiotoch, ktorí sa hrajú na vojakov a odľahčujú túto tému. Ja som za. Radšej sa budem hrať a predstierať, ako takéto hrôzy zažívať na vlastnej koži. Za to, že sa takéto veci dejú reálne na Zemi dennodenne, môžu ale tí skutoční idioti.

Nech sa páči, pre lepší zážitok (za fotky ďakujem kamarátovi Dušanovi):

 

Sme majstri sveta!

Sme majstri sveta! Fantasticky to znie, fantasticky sa to hovorí,” tak tieto vety si pamätá z roku 2002 vari každý vekuprimeraný. Bol to okamih, kedy veľa z nás hrdo mávalo vlajkou, búchalo sa do pŕs a vyhlasovalo, že napriek veľkosti našej krajiny a počtu obyvateľov sme prví a najlepší na svete. Boli sme šťastní, boli sme majstri.

Podobný pocit so mnou lomcoval aj koncom novembra 2015. Ešte predtým sa ma pred mojim príspevkom počas otvorenia novej tabletovej učebne pani prodekanka na UMB v BB  opýtala na tituly, aby ma vedela predstaviť. Odvetil som po pravde ako je: “Viacnásobný majster okresu vo futbale a magister učiteľského štúdia.” Celoslovenské úspechy projektov so žiakmi som zo skromnosti zamlčal.

samsung_cenaOd decembra sa však moje predstavovanie mení. Môj kolega, kamarát a človek na správnom bol totižto za nás, celý tím EDULABu prevziať prvú cenu za mimoriadne úspešný projekt Škola na dotyk až tamto v ďalekej Južnej Kórei. Ako vôbec prvý mimoázijský projekt v celosvetovej súťaži v oblasti vzdelávania, ktorá je organizovaná spoločnosťou Samsung.

Som hrdý. Na seba, na náš tím, na učiteľov, ktorí si svoje odmakali, aj na slovenské zastúpenie spoločnosti. Nebolo to ľahké, ale keď sa chce. Nech vidia všade, že aj na malom Slovensku robíme skvelé veci.

A nezabudnite, odteraz budem hovoriť … ale to už máte v nadpise🙂

 

 

Nebuďte smiešni

postacucoriedka13, mojaadresa, odvaznaslecna … toto je len malá ukážka toho, z akých emailových adries občas príde pošta.

Nie, nemýľte si prosím to, že som ako učiteľ komunikoval s deťmi, toto sú skutočné adresy reálnych ľudí. Čo vedie “dospelákov” mať takúto smiešnu emailovú adresu?

V prvom rade to môže byť pozostatok radosti z mladosti. V druhom rade nedôvera: “Prečo by som mal dávať na internet svoje údaje, meno a ešte aj priezvisko?” A v neposlednom rade nevedomosť. Nevedomosť, že s týmto mailom budem v budúcnosti pracovať, nevedomosť, že aj na toto si niekto dáva pozor ako na sebaprezentáciu pisateľa emailu, nevedomosť, že v dnešnej “online” dobe je mať solídny email slušnosť.

Poďme sa spolu pozrieť, ako vyriešiť túto zapeklitú situáciu. V podstate máme na výber viacero možností.

Možnosť 1: Vytvoriť si tzv. alias, to znamená iný názov toho istého mailu (ak to pôvodná služba umožňuje). Je to niečo podobné, ako keď vám pošta chodí do vašej schránky, len si na tú schránku prilepíte ešte jedno meno. Pošta určená pre vás príde na pôvodnú “smiešnu” adresu, ale postupne sa pri odpovedaní ľudia dozvedia aj o tej “serióznej”. A pošta bude prichádzať bez ohľadu na to, či ľudia majú nový alebo starý email na vás.

Možnosť 2: Založiť si úplne nový email. Nie, nebude potrebné mať a kontrolovať dve emailové schránky. Na vašom starom konte bude dozaista možnosť nechať si preposielať poštu na inú, novú adresu. Rovnako ako v predchádzajúcej možnosti, postupne rozšírite svoju serióznu adresu a nikdy sa nestane, že o poštu zo starej schránky prídete.

Zamyslite sa nad tým, či tieto relatívne ľahké úkony, ktorých postup, ak nie vy, tak určite niekto vo vašom okolí zvládne (alebo ich nájdete na internete), nepomôžu vášmu serióznejšiemu “zovňajšku”. Pravdepodobne budete pôsobiť solídnejšie, ak posielate email kvôli práci svojich snov z adresy napr.: priezvisko@gmail.com namiesto smiešnej: mamutebasancu@“tojejedno”.com

Miluj blížneho svojho

Jedna kvapka sa ponáhľa za druhou. Po krátkom čase zakryjú všetky suché miesta na mojej košeli a ja si pretieram tvár od pramienkov tečúceho dažďa.

Dnes som po dlhšej dobe nechal svoj bicykel oddychovať doma. Nie kvôli lenivosti, ani kvôli počasiu. Jednoducho som použil našu MHD. Pri návrate domov stojím premoknutý na zastávke a radostne nastupujem do zadnej časti svojho spoja. Na ďalšej zastávke pribehne mladý chlapík s kufrom v ruke a búcha z vonkajšej strany na zatvárajúce sa dvere autobusu. Ten sa pohýňa, čo zvýši intenzitu a silu búchania. Autobus zastane, otvorí dvere a chlapík nestihne ani nastúpiť a privrú sa späť. Hurónskou komunikáciou “obmäkčený” vodič nechá nastúpiť aj chlapíkovu partnerku s malou dcérkou.

Po chvíľke autobusu vypovie elektrika. Zastane, našťastie pre pasažierov, na zastávke a vypúšťa nás prednými dvermi. Cez zadné sklo vidím prichádzať spoj, ktorý ma odnesie domov. Ale…napriek dažďu, napriek množstvu ľudí, napriek ľudskosti za nami stojaci autobus vyhadzuje smerovku a bez sekundy omeškania s očami upretými na blížiacich sa ľudí z predného voza ukončuje našu nádej a nechá nás moknúť.

Skúsil som si vymodelovať úsmev na tvári pri spomienke na dnešný pekný deň, otočil som pohľad proti útočiacim kvapkám a radostne zhodnotil: “Zajtra ideme spolu. Nenechám ťa už samého doma, bicyklík môj milý!”

(Ospravedlňujem sa, ak v príbehu niečo nesedí…je to len a len môj subjektívny pohľad…nemá nič spoločné s fungovaním MHD a ani s migrantmi…len neviem, prečo sa sami k sebe takto správame?)

Ako som sa polepšil

SNDliveTentokrát vynechám „Kde bolo, tam bolo“. Dej sa začína mojím prvým postavením a postojom pred katedrou. Ako mladý frajer som si myslel, že vyštudovaním vysokej školy som sa stal učiteľom. Dlho (cháp mesiace) som bol o tom dokonca aj presvedčený. Až do momentu, kedy som sa začal nudiť. Nie v škole, ale v mojom profesionálnom živote. Uvedomil som si, že sa to začína opakovať. Cyklus, začiatok a koniec. Dookola. A ja som predsa prišiel do školstva pre to, aby som každý rok, mesiac, deň zažil niečo nové.

Našťastie ma zastihol obrovský „boom“ internetu a teda možnosť ľahkého a lacného prístupu k informáciám. Odrazu som mal pred sebou obrovské množstvo materiálov a začala sa moja kariéra samoštúdia. Vcelku výhodného a výnimočného. Ale to poznáme, človek je tvor lenivý, veľmi rád si nechá poradiť, sem tam niečo „ukradne“, použije, „zneužije“.

V momente, kedy som si povedal, že už by mi mohol aj niekto poradiť, som sa začal obzerať aj po školeniach. Na moju škodu väčšina absolvovaných štátnych školení bola skoro o tom istom. Spraviť si čiarku, zúčastniť sa, byť prítomný (stačí fyzicky), podpísať sa. Je jedno, čo dokážem, čo ukážem. Keď som už obetoval čas, zaslúžim si kredity.

Tak som chodil, skúšal, zbieral „kredity“, no našiel som len málo schodíkov na to, aby som videl a spoznal niečo tam vyššie. Až do momentu, kedy som obetoval nielen svoj čas ale i peniaze a vrútil sa do skupín nadšencov a platených inštitúcií. Tí mi nevedeli zabezpečiť kredity, ani tých pár eur k dobru. Na oplátku som však skoro vždy odchádzal s pocitom víťazstva. S niečím, čo využijem. S tým, že sa zo mňa stáva lepší učiteľ i človek. Pod nohami som začal cítiť istotu, istotu rastu, rozvoja, pokroku. Nie na papieri. V sebe. Pred žiakmi, pred kolegami a postupne aj pred skupinkami poslucháčov, konkurentov a fanatikov z pedagogického prostredia.

Trafil som do čierneho. Vasco da Gama by mi závidel. Objavil som cestu. A sám. Na moje potešenie je tá cesta už čiastočne vychodená, aj keď málo viditeľná.

My učitelia deťom často vravíme: “No ja ti to do hlavy naliať neviem. Musíš sa aj ty snažiť”. Ale priznajme si to, to isté platí aj pre nás, pedagógov.